jazyky hravo – čo hovorí veda – ako sa dieťa učí jazyky – cez zmysluplný obsah (CLIL)
Prečo treba dbať na zmysluplnosť obsahu jazykových činností? – Učenie sa jazyka dieťaťom je efektívne vtedy, keď sa zakladá na jeho vlastnom spoznávaní významu jazykových štruktúr, ktoré majú konkrétny – nie teoretický – zmysel v dosahovaní jeho konkrétnych životných potrieb.
Keď chce dieťa pochopiť okolitý svet, viac sa opiera o činnosti a situácie než o hovorené slovo. Hoci nevie jazyk teoreticky dekódovať, aj tak sa k nemu dostane hlavná informácia prostredníctvom jemu prirodzených činností. Práve tento princíp využívajú tie materské a základné školy, ktoré vo viacerých krajinách od začiatku 90. rokov ponúkajú intenzívnejšiu výučbu cudzích jazykov, dokonca dvojjazyčné (často nazývané bilingválne) programy výučby. Tieto programy boli pôvodne založené na princípe CLIL (Content and Language Integrated Learning) – prepojenia učenia sa jazyka so zmysluplným, zrozumiteľným obsahom, najlepšie obsahom iných vyučovacích predmetov (príklady CLIL hodín – zdroje o CLIL).
Učenie sa v detskom veku má minimálne tri charakteristické znaky, ktoré dieťa nasmerujú k učeniu sa určeného obsahu:
- dieťa má schopnosť vytvárať si význam na základe kontextu (neverbálneho a verbálneho);
- dieťa sa naučí z okolitého cudzieho jazyka len taký obsah, ktorému dokáže porozumieť;
- dieťa sa učí, ak je vystavené takému prostrediu cudzieho jazyka, ktoré mu dáva zmysel.
Dieťaťu pri spoznávaní cudzieho jazyka v prvom rade nepomáhajú vedomosti o presnej gramatickej štruktúre a pravidlách jazyka, ale jeho detská globálna schopnosť, ktorú možno nazvať „významotvornú“, utvárajúcu význam (Donaldson, 1978; Wood, 1988). Keď deti prvýkrát počujú cudzie slovo, postavia si hypotézy, ktoré vychádzajú zo znenia toho slova alebo sa opierajú o poznané slovo. Tvoriť význam pojmov dokážu úspešne vtedy, keď cez cudzí jazyk dostanú určitú pre ne zrozumiteľnú správu, informáciu. Dieťa chce správu pochopiť, a preto spraví všetko pre to, aby jej aj porozumelo. Dospelý vníma, že dieťa nedáva pozor na formu jazyka, ale na obsah správy. Pre dieťa nie je dôležité, akým jazykom sa komunikuje, ale aký obsah mu niekto odovzdáva. Vychádzajúc z tejto zásady môžeme povedať, že ak dieťaťu bude predstavené učivo na vyššej úrovni, viac sa aj naučí. Už dieťa v predškolskom veku sa rado zapája do hodiny, kde sa používa cudzí jazyk pri inštrukciách, napr. počas telesnej výchovy, ale takisto môže byť úspešná aj hodina výtvarnej výchovy. Existuje veľmi veľa možností pre kreatívne využitie cudzieho jazyka (pri prvouke napr. vnímanie, že plameň sviečky je horúci alebo ľad je studený, vo vode isté predmety môžu plávať atď.). Možno povedať, že pokiaľ je odovzdanie správy alebo obsahu v cieľovom (cudzom) jazyku primerané veku dieťaťa a „odovzdávané“ na jeho úrovni, nie je to pre dieťa náročné.
Aj v škole sa dá učiť cieľový jazyk v zmysluplnom a zrozumiteľnom kontexte (v prepojení na ostatné vyučovacie predmety, tzv. CLIL).
Príprava efektívneho programu výučby cudzieho jazyka pre deti v mladšom školskom veku si vyžaduje zakomponovať doň zrozumiteľné učivo, obsah. Keď sa výučba cudzieho jazyka opiera o učebný obsah iných predmetov, pomáha to deťom, čo je oveľa viac než učenie sa jazykových foriem (Tongue, 1991). Tongue vyzdvihoval, že dieťa má dvojitý úžitok z toho, keď sa popri naučení jazykových štruktúr naučí aj niečo také, čo ešte predtým nevedelo. Je to tá najlepšia cesta, aby sa namiesto prísnych zaškatuľkovaných celkov učiva dostalo učivo k nemu v cudzom jazyku, používanom v komunikatívnych situáciách, v ktorých je využívaný autenticky pre reálne získavanie informácií.
Úspešnosť osvojenia si cudzieho jazyka vo veľkej miere závisí od toho, v akom rozsahu dieťa pochopí input, ktorý dostane. Zrozumiteľný input je súčasťou hodiny jazyka, v ktorej ide o nejaký obsah, určité učivo (Krashen, Terrell, 1983). Príprava efektívneho programu výučby cudzieho jazyka pre žiakov v mladšom školskom veku si vyžaduje dôsledný výber vekuprimeraného a zrozumiteľného učiva, obsahu. Môže ísť napríklad o učivo matematiky či vlastivedy, ktoré učiteľ v určitom časovom rozpätí (do 15 % hodiny) komunikuje žiakom v cudzom jazyku. Integrovanie učenia jazyka s obsahom výučby tzv. nejazykových predmetov je podstatou metodiky CLIL. Jej cieľom je „prepojiť vyučovanie cudzích jazykov s praktickým životom žiakov; výrazne rozšíriť kontexty, v ktorých budú žiaci pripravení cudzí jazyk účinne používať; rozšíriť slovnú zásobu žiakov o špecifickú terminológiu“ (Pokrivčáková, 2010, s. 100).
Dieťa potrebuje vnímať zmysluplnosť komunikácie v cudzom jazyku. Preto je pre žiakov oveľa väčším prínosom učiť sa pomocou cudzieho jazyka o určitých zaujímavých témach (napríklad o ľudskom tele, o slnečnej sústave, o najnebezpečnejších dravcoch), ktoré patria do obsahu iných vyučovacích predmetov, než učiť sa izolované jazykové štruktúry. Tongue už v r. 1991 vyzdvihol, že žiak má dvojitý úžitok z toho, keď sa popri osvojení si jazykových štruktúr naučí aj niečo také, čo ešte predtým nevedel. Je to tá najlepšia cesta, keď si cez rôzne komunikatívne situácie zároveň osvojí aj jazyk, aj odborné výrazy a nové poznatky. Žiak vníma takúto časť hodiny ako autentické získavanie informácií. „Základom vyučovania CLIL metódy je aktívne počúvanie v cudzom jazyku.“ (Menzlová a kol., 2011, s. 6; Menzlová, 2012).
Úlohou metódy CLIL je nenásilným oboznamovaním sa s cudzím jazykom stimulovať v žiakoch „vrodené semienka“ jazyka u žiakov (Pokrivčáková, 2010, s. 101). Spojenie nejazykového obsahu s cudzím jazykom je vhodné, ba dokonca veľmi populárne ako u mladších, tak aj u starších žiakov. Takto sú žiaci schopní absolvovať oveľa intenzívnejšie vnorenie do cudzieho jazyka v iných predmetoch, napríklad v bilingválnych školách až počas 100 % hodiny. CLIL sa nevzťahuje len na vypĺňanie pracovných listov, práve naopak, realizuje sa v pohybových aktivitách spojených s aktívnym počúvaním (napríklad aj hra Simon says alebo Fruit salad, zamerané na slovnú zásobu prírodovedy, TPR aktivity na slovnú zásobu telesnej výchovy). CLIL umožnuje používanie aj materinského jazyka, čím vytvára dostatočný priestor pre úspech. V konečnom dôsledku vedie žiaka k rozvoju samostatnosti a kognitívnych zručností žiakov, ako aj k pozitívneho vzťahu k jazyku.
CLIL aktivity plnia vždy dva paralelné vzdelávacie ciele: jazykové a ciele nejazykového predmetu, v rámci ktorého sa učiteľ rozhodne CLIL uskutočňovať. Dominujú vzdelávacie ciele nejazykového predmetu, cudzí jazyk je len prostriedok zmysluplnej komunikácie, pričom nie je jediný (stačí max. do 15 % z hodiny), keďže sa na hodinách používa aj materinský jazyk. Ide o výučbový proces striedania jazykov. Je v poriadku, ak žiak na učiteľovu otázku v cudzom jazyku odpovedá v materinskom. Dôležité je, aby žiaci krátky čas, počas ktorého sú na hodine iného predmetu vystavení cudziemu jazyku (5 – 7 minút), vnímali ako príležitosť učiť sa o témach, ktoré ich zaujímajú. Napríklad už žiaci tretieho ročníka dokážu na základe poznatkov prírodovedy vytvárať krátke opisy živočícha, ktorý ich zaujíma. Používajú pritom jednoduché výrazy: „Žije v… mori. Je sivej farby… Živí sa…“ Svoj opis prečítajú pred svojou skupinou žiakov, ktorí hádajú, o ktorého živočícha ide (opäť to môžu robiť v cudzom jazyku).
Metodika CLIL významne prispieva k rozvoju všetkých jazykových zručností, ako aj k osvojovaniu si slovnej zásoby a gramatických štruktúr. Detailnejšími procesmi využitia CLIL v reálnej školskej praxi sa vo svojich publikáciách zaoberá viacero odborníkov a odborníčok na lingvodidaktiku, ktoré možno odporučiť na bližšie oboznámenie sa s touto metodikou (Dale a kol., 2011; Kráľová a kol., 2012; Šmídová a kol., 2012; Gondová, 2013; Kovács, Benkő, 2014; Benešová, Vallin, 2015; Cimermanová a kol., 2020; Sepešiová, 2021).