jazyky hravo – čo hovorí veda – vplyv prostredia – učebnice
Pre koho a kedy je učebnica pomocou?
Učebnica je najčastejšie používanou pomôckou učiteľov jazykov. Zabezpečuje odborníkmi overené, systematické ukotvenie učiva v súlade s plnením národných aj medzinárodných štandardov. Celkom prakticky pomáha učiteľovi odbúrať záťaž z neprestajného vymýšľania obsahu a aktivít počas hodiny. O učebnicu a pracovný zošit sa radi opierajú aj rodičia mladších žiakov. Mnohí si bez tohto „sprievodcu“ nevedia predstaviť, ako by pomáhali svojim deťom s učením sa cudzieho jazyka. Na učebnicu počas výučby jazykov sa takmer úplne spolieha väčšina učiteľov. V našom výskume v SR (2023) so vzorkou 374 učiteľov sme sa dozvedeli, že až takmer ¾ z nich používajú učebnicu ako hlavný zdroj aktivít s mladšími žiakmi. Iba jedna štvrtina z nich využíva prevažne vlastné zdroje a autentické materiály, príp. rôzne alternatívne metodiky, ktoré si osvojili vo virtuálnom priestore internetu alebo počas pobytov či kurzov v zahraničí. Z uvedeného výskumu medzi učiteľmi jazyka v primárnom vzdelávaní (2023) vyplynulo, že hoci ministerstvo školstva finančne podporuje aj učebnicu vytvorenú českými autormi (Matt the Bat), a teda kultúrne blízku slovenskému školskému kontextu, učitelia najčastejšie používajú učebnice vydané zahraničnými vydavateľstvami, napísané rodenými hovoriacimi. V SR bola respondentmi najviac používanou učebnicou Family and Friends (44.3 % respondentov), na druhom mieste Busy Bee (iba 12.5 %) a na treťom mieste English World (10.6 %).
Učebnica môže byť vhodnou pomôckou predovšetkým pre žiakov. Povzbudzujúce je, že – vo všeobecnosti – mladší žiaci sú nadšení, keď dostanú do rúk atraktívnu, zaujímavo vyzerajúcu učebnicu plnú pestrých farieb. Zvyčajne ich baví brať ju do rúk, pracovať s ňou, pracovať na úlohách, ba – ako prax niekedy ukazuje – žiaci dokonca upozornia učiteľa, ak niečo v učebnici preskočil (Straková a kol., 2011, s. 17). Učebnica je pre nich nielen zdrojom nových informácií, ale pomáha im mať určitý systém v učení sa nového jazyka.
Aké sú typické črty súčasných učebníc cudzích jazykov?
V posledných 30 rokoch sa výrazne zmenil prístup vydavateľstiev k tvorbe učebníc jazyka pre mladších žiakov. Názvy lekcií a témy v súčasných učebniciach sú detskému svetu a životu blízke, žiakov bavia a zaujímajú sa o ne. Gramatika už v nich zďaleka nemá prioritné postavenie, ale je súčasťou komplexne štruktúrovaných lekcií, ktoré sú orientované na rozvíjanie jazykových i nejazykových zručností žiaka. Vydavateľstvám evidentne záleží na tom, aby obohatili prácu s učebnicou a pracovným zošitom kvalitnými nahrávkami, videami, webstránkami, rôznymi sadami kariet a stolových hier, postermi, rozprávkovými a inými knihami s príbehmi a pod. Učiteľ ani žiak nie je takmer vôbec limitovaný iba prácou s „papierom a perom“, pretože sada učebných materiálov umožňuje skutočne rozsiahly výber aktivít pre efektívnu vyučovaciu hodinu. Stále viac vydavateľov dbá o to, aby ich materiály korešpondovali so vzdelávacími štandardami (rešpektujúc úrovne Spoločného európskeho referenčného rámca pre jazyky) a s vývinovými špecifikami žiakov. Súčasné učebnice rozvíjajú nielen literárnu, ale aj ďalšie gramotnosti žiakov, kľúčové pre človeka žijúceho v 21. storočí. Tým sa zmenila aj rola učebníc, ktoré pre žiakov predstavujú akési bezpečné „loďky“, v ktorých sa učiteľ spolu s nimi bezpečne „plaví oceánom“ plným rôznych metodických prístupov, metód, ale aj nástrah a výziev, aby žiaka doviedli do bezpečného „prístavu“ cieľovej úrovne ovládania jazyka (A1 podľa SERR, 2017).
V prípade výučby jazykov mladších žiakov by mal učiteľ dbať na to, aby zvolený učebnicový súbor obsahoval a) „piesne, rýmovačky, akčné príbehy … , maľovanky, b) podrobné vysvetlenie a poznámky pre neskúsených učiteľov … , ale i odporúčania v oblasti správneho používania … jazyka, nápady a doplnkové aktivity na okamžité použitie v triede“ (Bérešová, 2012, s. 58).
Výučba orientovaná na dieťa sa síce odrazila v novej podobe učebníc, no napriek tomu ich značné množstvo učiteľov stále používa ako základný a jediný princíp, ktorý má viesť výučbu akoby jediným správnym metodický postupom. Je to škoda, pretože súčasné učebnice sú veľmi flexibilné v zmysle, že priamo ponúkajú učiteľom množstvo rôznych spôsobov, ako zaujímavo učiť jazyk. Napríklad Straková (2012) upozorňuje, že učiteľ nemá zamerať hodiny výučby cudzieho jazyka len na aktivity, ktoré ponúka učebnica, ale jazykový input v učebnici možno aplikovať aj inými hravými, pohybovými, zážitkovými aktivitami, precvičujúcimi či už ústnu, alebo písanú formu jazyka (pozri prednáška na konferencii SCELT, 2024).
Iba učebnica?
Na druhej strane, ak sa učiteľ výrazne spolieha na učebnicu, je tu riziko, že svoju tvorivosť neuplatní. V snahe prebrať učivo z učebnice sa môže stať, že málo prispôsobí výučbu individuálnym potrebám a sociálno-kultúrnym špecifikám svojich žiakov. „Žiaden učiteľ by nemal dopustiť, aby mu učebnicový súbor stanovil ciele, a ani samotná učebnica nesmie byť cieľom“ (Bérešová, 2012, s. 58). Aj Widdowson, jedna z najvýznamnejších autorít 20. storočia v oblasti didaktiky cudzích jazykov, pokladá učebné materiály za „hypotetické“ (1990, s. 30), inými slovami, vyučovanie by sa nemalo obmedzovať na jednosmerný prenos informácií/podnetov od učebnice cez učiteľa k žiakom, ale učiteľ by mal učebnicu využívať na tvorivé „kreovanie a implementáciu primeraných aktivít v triede“ (Šipošová, 2021, s. 38).
Výučba jazykov vrátane práce s učebnicou má prispieť k celkovému rozvoju osobnosti každého dieťaťa, ako to jasne zdôrazňujú aj súčasné národné vzdelávacie dokumenty. Takéto riziko si uvedomujú aj samotní zahraniční autori učebníc, ktoré sú používané vo viacerých krajinách. Vyzývajú učiteľov, aby výučbu učebníc „personalizovali“, zamerali na dieťa a lokálne podmienky, v ktorých sa jazyk učí. Od učiteľa závisí, do akej miery realizuje aktivity navrhnuté v učebnici. Je na jeho rozhodnutí, ako a aké príležitosti na aktívne učenie sa žiaci dostanú. Je dôležité, aby v rámci každodenného kontaktu s učebnicou bol uplatňovaný činnostný princíp. Je nevyhnutné v tomto kontexte opäť zdôrazniť, že pre deti v mladšom školskom veku sú zmysluplné hrové a pohybové aktivity vrátane riešenia hádaniek a rôznych úloh, ktoré deti mentálne a fyzicky aktivujú. Výučba by mala v podstate byť akousi „hrou s jazykom“ a „hrou v jazyku“. Takéto označenie sa vzťahuje na detské jazykové hlavolamy či hádanky, vytlieskavanie rytmu slov a viet, spoznávanie slov a zmyslu viet podľa tlieskania, hľadanie stratených rýmov – ktoré nie sú možno práve logické, ale sú zábavné a vyvolajú smiech (Halliwell, 1992).
Výskum ukázal, že sú možnosti, ako viesť dieťa k rozvíjaniu jazykovej kompetencie aj bez každodennej práce s učebnicou (Kovács, 2009). Dôkazom sú školy s rozšíreným vyučovaním jazykov, v ktorých sa učitelia snažia zabezpečiť čo najvyššiu frekvenciu kontaktu dieťaťa s jazykom, napríklad cez prirodzene ladenú výučbu rodenými hovoriacimi a širšou ponukou mimoškolských aktivít v cudzom jazyku a pod. Sú aj učitelia jazykov v 1. a 2. ročníku, ktorí sa zásadne vyhýbajú veľkej závislosti od učebnice a výučbu si projektujú sami. Ide však o časovo veľmi náročnú prípravu na vyučovanie, ktorá nesie so sebou riziko, že učiteľ sa rýchlejšie vyčerpá a nezvládne splniť nastavené parametre na zvládanie vzdelávacích štandardov a nepodarí sa mu zabezpečiť plynulý prechod žiaka do ďalšieho stupňa vzdelávania. Systém výučby jazykov cudzích v predchádzajúcom období bol zameraný najmä na gramatickú stránku cudzieho jazyka. Tak boli koncipované aj učebnice. Takto predpísaný metodický postup učebnicou nepredstavoval pre učiteľa nejaké náročné výzvy. Raz „osvojený“ spôsob výučby slovnej zásoby podľa učebnice neraz vystačil učiteľovi v jeho učiteľskej kariére na niekoľko desaťročí. Veľakrát učitelia mladších žiakov hovorili, že vo výučbe sa cítia ako v jazykovej ponorke, keďže ich jazyková úroveň stagnovala, respektíve sa zhoršovala. Z tohto verejne známeho subjektívneho prežívania vznikol názor, že výučba jazyka v prvých ročníkoch základnej školy je na nižšej úrovni než vo vyšších ročníkoch. Ide však o mýtus, o zle pochopenú rolu učiteľa. Ak stredobodom rozvoja znalosti jazyka nie je učebnica alebo učebné osnovy, ale samotný jazyk, potom je pre učiteľa jazyka nevyhnutná značná odborná, t. j. jazyková kompetencia na úspešné zvládnutie vyučovacej hodiny. Reč detí sa nerozvíja vďaka nejakej šablónovitej prezentácii a reprodukcii vopred určených gramatických štruktúr, ale len v dôsledku autentického (napr. hra), kreatívneho používania jazyka, samozrejme, rešpektujúc limity daného detského vekového obdobia.
Pokiaľ učiteľ rešpektuje princípy zmysluplného hrového, aktívneho učenia a vyvíja dostatočnú iniciatívu na ich uplatnenie, potom učebnica môže byť užitočnou pomôckou v osvojovaní si cudzieho jazyka dieťaťom. Podstatné je, aby práca s učebnicou nebola jedinou aktivitou, ktorú žiaci počas hodiny robia, ale aby bola doplnená hrami, pohybovými aktivitami, piesňami (Pokorný, 2021) a pod.
Ak má byť zameranie výučby na žiaka realitou, potom sa to musí odraziť v miere, do akej môžu žiaci, nielen ich učiteľ, robiť svoje vlastné, samostatné rozhodnutia. Istá miera autonómnosti sa vzťahuje ako na učiteľa, tak aj na žiaka. Táto požiadavka by sa mala odraziť aj v procese, akým počas hodiny žiaci s učebnicou pracujú. Novodobá učebnica je konštruovaná v podobe sprievodcu. Ak si to aktuálna situácia vyžaduje, tak podľa špecifík tej-ktorej triedy, podľa potrieb jednotlivých žiakov treba od učebnice „odbočiť“. Inými slovami, učiteľ nie je „otrokom“ učebnice. Práca s učebnicou je jedna z jeho metód výučby, pričom môže využívať mnoho ďalších (napr. hry, prácu s detskou literatúrou a inými autentickými textmi, interview s rodeným hovoriacim, počúvanie reálnej komunikácie, napr. na internete, manipuláciu s reálnymi predmetmi, pohybové aktivity či exkurzie). Učebnice je vhodné používať najmä pri domácich jazykových zadaniach. Pozitívne je, že súčasné učebnice obsahujú aj autentické informácie, teda nielen vykonštruované autormi učebníc, ale vychádzajúce priamo zo zdroja cudzieho jazyka. Takéto autentické materiály vznikli pre rôzne cieľové skupiny, aj pre deti, a nie sú „umelé“. Na hodinách jazyka v nižších ročníkoch sa môžu napríklad objaviť také autentické materiály, ako sú komiksy, cestovné pravidlá a značky, piktogramy prvej pomoci, pravidlá správania sa v lese, pravidlá spoločenských hier, puzzle, pravidlá a kresba iných skladacích hier, origami, prípadne aj jednoduchšie mapy, televízne programy pre deti, rôzne logické hádanky a iné.