jazyky hravo – ako organizovať výučbu – hodnotiť a pracovať s chybou – ako hodnotiť
Hodnotenie najmladších žiakov si vyžaduje primerané spôsoby hodnotenia. Hodnotiť treba predovšetkým slovne. Treba si uvedomiť, že učiteľ hodnotí aj vtedy, keď nedáva známku. Súčasná kurikulárna reforma na Slovensku podporuje a vyžaduje túto radikálnu zmenu v hodnotení: v prvých ročníkoch sa už hodnotenie nedeje známkami, prioritu definitívne dostalo slovné hodnotenie. To, že sa neodporúča známkovanie, neznamená, že na hodine absentuje hodnotenie. Práve naopak, v každej fáze hodiny po ukončených činnostiach učiteľ slovne a neverbálnymi prostriedkami žiakov hodnotí, chváli a povzbudzuje.
Dôležitým princípom hodnotenia je dbať na rôzne tempo žiakov. Je tiež nevyhnutné, aby žiak aj rodičia vopred vedeli, čo presne bude učiteľ hodnotiť: výslovnosť (vrátane dôrazu, intonácie), počúvanie s porozumením, slovnú zásobu atď. „Učiteľ by mal jednoznačne deklarovať, čo je cieľom výučby jazyka a hodnotením by mal preukazovať, ktorí žiaci daný cieľ splnili a ako úspešne,” pričom treba zvážiť reálnosť tohto cieľa (Bérešová, 2016,, s. 58; Bérešová, 2016,, s. 211). Ak napríklad učiteľ hodnotí súbor žiackych prác v podobe portfólia, je potrebné, aby sa vopred so žiakmi rozprával o kritériách výberu, čo sa doň bude vkladať (Bérešová, 2016,; Bérešová, 2016,). Takto pripravené hodnotenie, ktoré si žiak dedukuje cez obsah portfólia, ho robí uvedomelejším.
Keď je atmosféra na hodine priateľská a učiteľ vie v žiakoch vzbudiť sebadôveru, žiaci nebudú brať hodnotenie ako niečo hrôzostrašné, niečo, čo prichádza zvonka, ale stane sa to súčasťou ich učenia sa. Ak žiaci môžu povedať svoj názor týkajúci sa správnosti odpovede, posilňuje to aj dôverné vzťahy medzi učiteľom a žiakom, ako aj medzi žiakmi navzájom. Zároveň je veľmi vhodné, ak učiteľ predišiel nedorozumeniam tým, že pri spoločnom vyhodnotení úloh prezentuje správne riešenia pred všetkými žiakmi.
Rešpektujeme na hodine jazyka princípy hodnotenia mladších žiakov?
Pre mladší školský vek existuje viacero špecifických, vhodných foriem hodnotenia. Aktívnu prácu žiaka na hodine môže učiteľ oceniť farebnou bodkou, nálepkami alebo hocičím iným, čo má pre žiaka motivujúcu silu. Môže to byť aj pochvalné gesto učiteľa. Alebo sa žiakovi odmenou stane to, že ho v nejakej hre učiteľ poverí byť vedúcim hry, ktorý potom dáva inštrukcie ostatným a vedie hru.
Okrem učiteľa sa môžu a majú vzájomne hodnotiť aj samotní žiaci. Tento proces treba usmerňovať, žiakov naučiť, ako k nemu pristupovať, teda čo si všímať vo výkone spolužiakov, ako vysloviť kritické poznámky a pod.
V prvých ročníkoch hodnotíme predovšetkým komunikačné jazykové zručnosti, a to predovšetkým úroveň ústneho či písomného porozumenia, nie produkcie. Žiaci môžu byť vyzvaní, aby dokázali zachytiť počutú informáciu, odhadovať kontext čítaného textu, vyhľadávať informácie. „Produkcia musí zotrvať na úrovni reprodukovania, teda opakovania, prípadne reprodukcie podľa vzoru zostavenia podobnej, avšak personalizovanej výpovede“ (Lojová, Straková, 2012, s. 212).
Pri hodnotení slovnej zásoby je vhodné sústrediť sa na zvládnutie pravopisu, teda či vie slovo správne napísať, či je jeho rozsah slov na požadovanej úrovni (môže to byť napríklad pomocou vizuálneho podnetu alebo pojmovej mapy).
Čo sa týka gramatiky, tej v hodnotení mladších žiakov nie je potrebné venovať veľa pozornosti. Žiaci totiž dokážu zvládnuť isté frázy, ale zatiaľ nevedia analyticky definovať jazykové štruktúry.
Je potrebné písať s mladšími žiakmi testy?
Hoci písomné testy, kde sa len označujú krížikom alebo krúžkom správne odpovede, sú stále populárne vo výučbe jazykov starších vekových kategórií žiakov, pre deti vo veku do 10-11 rokov nie sú najvhodnejšie. Začínajúci školák ešte len nacvičuje techniku písania a pri odpovediach je vhodnejšie, aby mohol odpovedať na otázky učiteľa svojimi slovami, či už písomne, alebo slovne. Ak bude hodnotený prevažne dopĺňaním krížika, krúžku či písmena, neprecvičuje si tieto jazykové zručnosti a veľkú šancu jeho úspešnosti možno pripísať aj náhode. Navyše to ešte dieťa zmýli v porozumení toho, že sa naučí, že jeho úlohou je dávať x pri odpovediach. Formy kontroly a hodnotenia musia byť v súlade s charakteristickými spôsobmi učenia sa danej vekovej kategórie. Okrem iných aj toto je jeden z dôvodov, prečo pre žiakov do 10 rokov nie je vhodné diagnostikovať nadobudnuté poznatky formou testovania, keďže nie sú adekvátne spôsobu, akým sa cudzí jazyk učia. Takisto nie je účelné písanie písomky zo slovíčok alebo individuálne odpovedanie, a už vôbec nie frontálne – „pred tabuľou“.
Pri tvorbe akýchkoľvek testov je nevyhnutné dbať na ich validitu (aby test meral to, čo učiteľ merať chce), ako aj ich reliabilitu (presnosť a spoľahlivosť testu). Učiteľ v prvých ročníkoch však môže znížiť dôraz na reliabilitu, to znamená, že netrestá žiaka za všetky jeho chyby (Bérešová, 2016,, s. 210 ).
Tematické celky je možné ukončovať aj inými hodnoteniami než len testami, napríklad tvorbou projektov, rolovou hrou, písanou produkciou, zberateľskou prácou, manipuláciou s predmetmi, tvorbou vlastného portfólia atď., a teda určitou formou autentického hodnotenia (Bérešová, 2016,; Bérešová, 2016,). Rôznorodá, opakujúca sa činnosť prináša žiakom nové skúsenosti s jazykom a nové vedomosti, počas ktorých získajú nové zručnosti. Učiteľ chodí pomedzi skupiny, pričom vie sledovať aj individuálne výkony. Na postery a spoločné výtvory sa môžu deti podpísať, a tak sa vždy dá identifikovať, čia to bola práca. Meranie vedomostí sa môže udiať aj počas spoločenskej hry, v ktorej hráči napredujú len v tom prípade, ak vedia odpovedať na niektoré otázky. Prirodzene, na gramatické javy sa nepýtame priamo (napríklad: Ako sa povie sloveso „ísť’“ v minulom čase? Alebo: Aký rod má slovo okno?). Ale počas spoločenskej hry možno zaradiť úlohu, aby si dieťa vybralo správnu z dvoch možných viet: „I go to the ZOO yesterday“ alebo „I went to the ZOO yesterday“. Tak dieťa vníma, že dostalo vhodnú úlohu k danej situácii.
Inšpirácie od odborníčky: Zásady v hodnotení mladších žiakov (Bérešová, 2012, s. 57; Bérešová, 2016, s. 98-104):
- Nehodnotíme slová izolovane.
- Netestujeme jazyk cez preklad z materinského do cudzieho jazyka a naopak.
- Netestujeme gramatické štruktúry – neúspech môže spôsobiť výrazný pokles sebavedomia a motivácie.
- Nemá sa hodnotiť tak, že sa zo slova vynechajú počiatočné písmená a žiaci majú do textu doplniť slovo, pretože toto neskúma len jazykové vedomosti, ale aj kognitívne schopnosti a tvorivosť. Je to vhodné na rozvoj tvorivosti, nie na testovanie.
- Nehodnotíme slovnú zásobu písomne, keďže vtedy sa žiaci sústredia viac na písanú formu jazyka.
- Netestujeme bez zadania kontextu pre žiakov.
- Tiež by sa nemalo hodnotiť „porozumenie vypočutého textu prerozprávaním príbehu“ (s. 57 – na nácvik počúvania je to vhodné, ale nie na testovanie, lebo sa testuje pamäť). Test by mal skúmať nielen vedomosti, ale aj schopnosť použiť naučené vedomosti v konkrétnej situácii. „Netestujeme jednotlivé slová a ich vhodnosť, ale schopnosť používať jazyk.“
Najvhodnejšími spôsobmi hodnotenia sú teda tie, ktoré sa čo najviac podobajú spôsobu učenia sa mladších žiakov. Lepšie je, keď žiaci odpovedajú na otázky učiteľa vo dvojici alebo v skupine, a nie individuálne. Toto značne odbúrava stres, a pritom môžu prežiť aj radosť z odpovedí. Pred hodnotením je vhodné viackrát učivo zopakovať.
Inšpirácie od odborníčky: Bérešová (2016) uvádza princípy v prípade, že je potrebné testovať aj v nižších ročníkoch:
- Odporúča sa testovať komunikačné jazykové zručnosti namiesto testovania samostatných gramatických znalostí, dbať na testovanie používania jazyka v reálnych životných situáciách.
- Na zistenie žiakovho porozumenia prečítaného textu (úrovne čítania) je potrebné využiť jeho zručnosť hovorenia alebo písania (s. 100), ktoré zabezpečia objektívnosť hodnotenia. Texty majú byť primerane náročné a dlhé podľa veku dieťaťa a doterajšej úrovni výučby, a rovnako zaujímavé (rôzne príbehy, časopisy, pozvánky). V prípade sumatívneho hodnotenia je nevyhnutné zadať žiakom text, ktorý ešte nepoznajú.
- Na zistenie žiakovho porozumenia hovoreného textu (úrovne počúvania) možno používať úlohy, v ktorých po vypočutí textu nasleduje výzva odpovedať alebo niečo urobiť. Texty majú byť primerane náročné, dlhé a rýchlosť reči je primeraná doterajšiemu precvičovaniu na hodine. Žiaci sú vopred oboznámení s ich slovnou zásobou (rôzne krátke rozhovory alebo dlhšie rozprávanie). Upozornenie: niekedy žiaci len opakujú to, čo robia iní (napr. v Simon says alebo TPR). Návrh činností v prípade, že už vedia čítať a písať: vypĺňať úlohy pravda/nepravda, párovať aktivity, dopĺňať slová, na-/dokresliť. Čo sa týka otázok v teste, treba sa vyhýbať otázkam, na ktoré sa dá odpovedať vedomosťami naučenými spamäti alebo tipovaniu. Vhodné sú testy s viacerými možnosťami odpovedí, ale tiež obrázky, tabuľky primerané úrovni žiakov.
- Na zistenie žiakovej úrovne samostatnej ústnej produkcie (úrovne hovorenia) mladší žiaci môžu dostať úlohy, aby a) hovorili o svojich skúsenostiach alebo b) prezentovali svoje projekty.
- Na zistenie žiakovej úrovne interakcie v cudzom jazyku (úrovne ústnej interakcie) je vhodné hodnotiť ústne rozhovory (nie dialógy naučené naspamäť), rolové hry (úlohy z bežného života). Dôležité je, aby inštrukcie boli jasné, zmysluplné, môžu byť doplnené obrázkami. Žiaci aj rodičia musia poznať kritériá hodnotenia tejto komunikačnej zručnosti (musia byť niekde zverejnené).
- Na zistenie žiakovej úrovne písanej produkcie (úrovne písania) treba dbať na správnu pripravenosť žiakov. Overuje sa, až keď žiaci už vedia bez problémov písať v materinskom jazyku. Pravidlom je, že najskôr žiaci odpisujú a neskôr tvoria krátke texty, až potom dlhšie (príbeh, recept, inštrukcie).
- Slovnú zásobu je vhodné testovať cez vyplňovanie cielene tvorených prázdnych miest – gaps (slov v prirodzenom kontexte) alebo cez spájacie úlohy (čiže párovať slová a obrázky).