Každé dieťa má špecifické a jedinečné vzdelávacie potreby
Inkluzívny prístup je založený na presvedčení, že každé dieťa je jedinečné vo svojich vzdelávacích potrebách a potrebuje adresnú podporu. Inkluzívny prístup si vyžaduje odklon od skupinových stereotypov a univerzálnych riešení.
Ťažkosti s uchopením konceptu inkluzívneho vzdelávania spôsobuje nesprávna definícia špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb. Rokmi rozvíjaná a legislatívou podporená prax upevnila v našich mysliach predstavu o existencii jasne definovaných skupín žiakov – žiakov so zdravotným znevýhodnením, žiakov zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia či žiakov s nadaním. Nadobudli sme pocit, že deti zaradené do týchto skupín spájajú rovnaké znaky. Vypestovali sme si mnoho skupinových stereotypov a chybných univerzálnych predstáv, ktoré môžu viesť k pedagogickým omylom. Je čas prestaviť s myseľ a prijať tézu, že každé dieťa je nenapodobiteľný originál. Z tohto pohľadu potrebuje každý žiak či žiačka špeciálny/originálny prístup a adresnú podporu pri učení.
Ak uzatvárame žiakov do pomyslených škatúľ znevýhodnení či nadania dopúšťame sa nevedome chýb, ktoré pôsobia proti smeru ich rozvoja:
- Povyšujeme deficit detí na základný princíp ich posudzovania, čím vytvárame negatívnu nálepku, ktorá ich bude sprevádzať navždy.
- Strácame citlivosť voči ich ostatným špecifikám. Sústreďujúc sa na typ znevýhodnenia, prestávame vnímať ich individuálne vlastnosti a potreby súvisiace s ich osobnosťou, preferenciami, štýlom učenia, osobnými skúsenosťami.
- neodhalíme silné stránky alebo zanedbáme problémy, ktoré nevyplývajú z postihnutia či znevýhodnenia, ale majú zdroj inde.
Jedinečnosť každej ľudskej osoby vylučuje existenciu univerzálnych prístupov. Ani deti, ktoré spája rovnaká medicínska diagnóza, či život v podobných socio-kultúrnych podmienkach nie sú vo svojich potrebách rovnaké. Návody na to, ako pracovať so žiakmi, ktorých spája rovnaký alebo podobný zdravotný problém či pochádzajú z podobného rodinného prostredia nás môžu zviesť na nesprávnu cestu. Na tom, ako sa dieťaťu darí sa nepodpisuje len jeho zdravotný stav či životné okolnosti, ale tiež rôzne osobnostné vlastnosti, ktoré nesúvisia so žiadnou diagnózou či znevýhodnením. Ide o tzv. ochranné faktory, vďaka ktorým sa deti niekedy až prekvapivo dokážu vyrovnať s rôznymi prekážkami – napríklad pozitívne sebahodnotenie, úspešné stratégie zvládania záťaže, psychická odolnosť a i. Učiť inkluzívne znamená neustále sa zamýšľať nad možnými príčinami správania žiakov, úsilie rozpoznávať ich jedinečný profil učenia sa a motivácie a hľadať účinné stratégie podpory jeho rozvoja. V inkluzívnej škole by učiteľ nemal byť na túto úlohu sám (prelink na Princíp 8).
K. Vančíková. 2024. Inkluzívny prístup k učeniu cudzích jazykov. DOI: https://doi.org/10.24040/2024.9788055721286