jazyky hravo – ako učiť – slovnú zásobu – textami
Dieťa vo veku 8-9 rokov už smelo píše a číta v materinskom jazyku, a preto môže dostať za úlohu aj od učiteľa cudzieho jazyka čítať kratšie či dlhšie texty. Postupnosť je dôležitá aj pri čítaní – písaní. Začíname od čítania jednej vety pod obrázkom až po čítanie textu jedného odseku (elementárne čítanie je už zvládnuté).
Zdôrazňujeme najdôležitejší princíp: Učenie sa slovnej zásoby prostredníctvom písaného textu má byť založené na činnostiach, ktoré sú podobné ako pri nácviku hovorenia. Opäť zdôrazňujeme metódu TPR, v doslovnom preklade „odpoveď celým telom“. S textom je možné pracovať variabilne, text z učebnice nie je podmienkou. Žiaci môžu hľadať rôzne časti či vety z textu umiestnené na rôznych miestach v rámci celej triedy, pod stoličkou, za dverami atď. Následne ich majú usporiadať do správneho poradia alebo zoskupiť podľa iných kategórií či aspektov. Výsledkom je vytvorenie celého textu, ktorý následne čítajú. V iných úlohách majú žiaci reagovať resp. odpovedať pohybom na prečítané inštrukcie. Napríklad písomný príkaz „čítaj a rob“ splnia tým, že ho fyzicky vykonajú, t. j. manipulujú predmetmi (počas témy jeseň – Halloween môžu žiaci dostať písomné pokyny, podľa ktorých majú v skupinách vyrobiť tekvicový lampáš).
V úlohách, v ktorých sa pracuje s významom rozprávok či iných textov, je výborné použiť hru pravda/nepravda. Učiteľ hovorí rôzne výroky vychádzajúce z obsahu textu, ktoré majú žiaci potvrdiť alebo poprieť. Žiaci sú rozdelení do dvoch skupín, stoja oproti stoličkám. Jedna stolička potvrdzuje „pravdu“ a druhá „nepravdu“. V prípade pravdivého výroku žiaci, ktorí stoja vpredu, musia pribehnúť k „pravdivej“ stoličke a sadnúť si na ňu. V prípade rovnakého rozhodnutia si obaja žiaci sadnú na rovnakú stoličku. Podobne je to aj pri potvrdzovaní nepravdy. Túto úlohu možno gradovať tak, že žiaci sami tvoria a zapisujú tvrdenia pre spolužiakov.
Komplexné rozvíjanie komunikačných zručností (písania, čítania a slovnej produkcie) podporuje skupinová úloha „behací diktát“. Učiteľ do rôznych kútov triedy rozmiestni riadky básne v toľkých kópiách, koľko je skupín detí. Členovia skupiny si rozdelia úlohy a roly, jedni budú poslovia, ktorí pribehnú k vystaveným riadkom básne, prečítajú jeden riadok a memorujú ho. Druhí sú zapisovatelia, ktorí počuté vety po riadkoch zapisujú. Najlepšie je, keď každý člen v skupine má nejakú rolu. Tá skupina vyhráva, ktorá urobí zapisovaciu úlohu za najkratší čas s najmenším počtom chýb. Podmienkou je, že poslovia si nemôžu nič písať a prečítaný text môžu doručiť iba spoliehaním sa na svoju pamäť a následnou ústnou reprodukciou. Táto úloha je dobrým príkladom toho, že čítanie a písanie spojené s pohybom je možné hravou formou skĺbiť, a zároveň naplniť pohybové potreby žiakov.
Zábavnou hrou je hra „Počuj a hovor!“ alebo tzv. slovné domino. Hráči a učiteľ sedia v jednom kruhu, každý má v ruke čiarou rozdelenú slovnú kartičku, ktorá v hornej aj spodnej časti obsahuje 2- až 3-riadkový text. Hru začína ten, kto má kartičku s nápisom ŠTART. Prečíta vetu, ktorá je na spodku tej kartičky – môže to byť aj len jedno slovo, napríklad: Austrália. Každý hráč si rýchlo prebehne zrakom svoje kartičky so zámerom, aby mohol pokračovať s vetou, ktorá zmysluplne nadväzuje na slovo Austrália. Žiak, ktorý má na svojej kartičke slovné spojenie „najmenší kontinent“, ich prečíta, pretože zo všetkých možných výrokov sa práve táto významovo najviac hodí. Následne prečíta vetu (či jedno slovo) na spodnej časti tej istej kartičky, a tým „vyzve“ ostatných hľadať ďalšiu zmysluplne nadväzujúcu vhodnú vetu, aby v príbehu logicky pokračoval. Takto si žiaci rozširujú aj vedomosti o Austrálii. Posledný hráč odpovie na poslednú výzvu odpoveďou na svojej poslednej kartičke a nakoniec namiesto výzvy oznámi: Koniec (The End). Na slovné kartičky je možné umiestniť aj obrázky, ktoré pomáhajú lepšie pochopiť text (Austráliu asociuje napríklad klokan). Tento typ úloh je zábavný, ale je aj komplexný, rozvíja počúvanie s porozumením, rozprávanie spolu so slovnou zásobou, gramatikou a výslovnosťou. Na to, aby sa žiak vedel rozhodnúť, ako pokračovať v hre, totiž treba poznať štruktúru jazyka, ktorú sa takýmto spôsobom nenásilne učí. Hra je vhodná aj ako motivácia k čítaniu novej rozprávky a iného nového textu na čítanie.
Je zrejmé, že písané texty môže učiteľ použiť pre osvojovanie slovnej zásoby rozmanitým spôsobom. Vhodný je tematicky, obsahovo bohatý 6- až 8-riadkový text. V texte sa namiesto vynechaných slov uvedú bodky (gaps). Žiaci majú do nich vpisovať správne slová, ktoré vyberajú z uvedeného zoznamu výrazov v pomiešanom poradí. Ďalšou úlohou môže byť, aby formulovali dvojice viet viažuce sa na význam textu, pozostávajúce z otázky a odpovede. Alebo majú priradiť obrázky k jednotlivým častiam textu či usporiadať vety textu v správnom poradí (najmä textov s dejovou líniou). Zaujímavou výzvou pre deti je, ak si musia vyberať zo súboru informácií tie, ktoré sa vyskytli v texte a ktoré nie. Ďalšia zaujímavá úloha je doplniť prvé a posledné slovo v každom riadku textu, pretože text sa „niekomu akože ošúchal/zožltol/skučeravel koniec, a preto prvé a posledné slovo riadku potrebuje rekonštrukciu“. Obdobne žiaci dostanú iba polovicu jednej dlhšej vety; úlohou je správne spojiť časti vety. K ďalším námetom patrí: Učiteľ môže vyrozprávať rozprávku alebo iný text bez názvu a úlohou žiakov je dať jej názov; prípadne môže učiteľ nechať rozprávku bez konca a dať za úlohu žiakom ju dokončiť a napísať poslednú vetu. Pri spracovaní textu, v ktorom vystupujú a hovoria viaceré postavy, majú žiaci za úlohu zisťovať, ktorú vetu ktorá postava hovorí. Veľmi zážitkový spôsob práce s textom je, ak učiteľ zámerne zakomponuje do textu nejaké chyby. V tomto prípade majú žiaci úlohu nájsť chyby, opraviť ich a rekonštruovať daný text. Tento typ zadaní je vhodné zadať v neskorších fázach učenia sa cudzieho jazyka. Učiteľ má možnosť rozhodnúť, ktorý z mnohých spôsobov práce s textom je vhodný pre daného žiaka alebo skupinu žiakov. Pri tvorbe úloh je dobré brať do úvahy, že niektorá skupina splní viac úloh, ktorých poradie si určia sami žiaci zvažujúc ich náročnosť. Prispieva to k rozvíjaniu autonómie žiakov. Napĺňa sa takto podmienka inkluzívneho prístupu ku všetkým žiakom, pretože každý žiak má možnosť robiť – aj s pomocou učiteľa – všetko, čo je v jeho silách, čo ho baví a čím obohacuje aj ostatných členov skupiny či triedy.