jazyky hravo – ako učiť – čítanie a písanie – na úrovni viet
K zručnosti žiakov čítať na úrovni viet dochádza až postupne, preto je potrebné počkať (Bérešová, 2016). Vhodné je začať tak, že žiaci sa najskôr hrajú so slovnými kartami tak, že ich odhadom ukladajú podľa slovosledu vo vete. Učiteľ môže rozstrihnúť vetu (napríklad pieseň, báseň) a žiaci slová zoraďujú do správneho poradia. Takto sa oboznámia so slovami a vetami textu. Následne ich učiteľ povzbudzuje k samostatnému tichému čítaniu s nejakou úlohou – napríklad majú vyhľadať nejakú informáciu. Užitočné sú aj také úlohy, v ktorých žiaci čítajú vo dvojiciach alebo v skupinách (Gondová, 2013, s. 120), a je dôležité, aby čítali nahlas.
V procese nácviku čítania a písania na úrovni vety a textu je nevyhnutné poskytnúť im dostatok vzorov, pričom sa vychádza od prísne štruktúrovanej podoby (Lojová, Straková, 2012). Vhodnými pre túto fázu nácviku sú aktivity spájania dvoch častí rozdelenej vety, zoraďovanie slov do vety, vyplňovanie tabuľky), až neskôr sa prejde k voľne štruktúrovanej podobe písania. Môžu postupovať takto: (1) najskôr verbálny opis obrázka, (2) zoradiť písaný opis obrázka rozstrihaný na vety, (3) sami opisujú nimi vytvorený obrázok (tamtiež, s. 184-185).
Pri učení sa písania smerujú hry so slovami k tvorbe viet, krátkych textov, ako sú správy, blahoželania a pod. Písanie možno rozvíjať aj prostredníctvom nahrádzania niektorých slov v už pripravených vetách (Moja sestra má 5 rokov a jej záľuba je hranie tenisu – Nahradiť treba údaj o veku a hobby). Z takýchto viet napokon môže vzniknúť aj súvislejší text, napríklad tvorivo napísaný opis seba, svojej rodiny a pod. Žiaci však ešte neovládajú gramatické pravidlá, používajú svoje predchádzajúce vedomosti a zručnosti, ktoré nadobudli v nácviku hovorenia a počúvania s porozumením. Nie je nevyhnutné, aby sa čítanie a písanie na úrovni viet vyučovalo v laviciach, so sklonenými hlavami žiakov nad pracovnými zošitmi.
Učiteľ môže pracovať s akoukoľvek rozprávkou (alebo príbehom) a uviesť ju tak, že názov rozprávky rozpíše na samolepiace papieriky obsahujúce len jedno slovo z názvu a tie rozdá žiakom. Žiaci stoja v polkruhu, v rukách viditeľne držia papierik a každý prečíta svoje slovo. Potom sa pokúsia „premiestniť“ podľa jazykového pravidla (napr. slovosled vo vete, zhoda čísla a pod.), ktoré majú podvedome osvojené, aby vytvorili správny názov príbehu. Úlohou ostatných žiakov je tento názov prečítať. Na tejto zásade funguje aj hra „Tajné odkazy“, kde žiaci dostanú pomiešané slová jednej vety. Musia ich dať do správneho poradia, aby dostali správnu vetu, musia tú vetu rekonštruovať. Túto rekonštrukciu môžu žiaci robiť na čas a môžu medzi sebou súťažiť. Úloha, v ktorej sa vyžaduje logické myslenie, posilňuje osvojovanie si gramatickej skladby vety a je užitočná aj pri opakovaní. Deti ju majú veľmi rady, najmä ak sú vety vtipné alebo im pripomínajú poznanú rozprávku. Ide o spôsob hravého učenia sa, počas ktorého nastáva neuvedomované osvojovanie si správnych gramatických štruktúr a pravidiel.
K precvičovaniu písania na úrovni viet slúži aj ďalšia veľmi obľúbená metóda – tvorba detskej knihy alebo ilustrovaného albumu. Témou môže byť vypočutá rozprávka alebo aj určitý ukončený tematický celok. Ak boli témou napríklad zvieratá, deti si môžu vytvoriť knižného sprievodcu v ZOO s menami zvierat, odkiaľ pochádzajú, ako žijú atď. Každú stranu albumu alebo knihy môže robiť iná skupina žiakov. Po ukončení je vhodné vystaviť ju v triede ako spoločné dielo. Poznámka: Pinterová (2006) a Cameronová (2005) zdôrazňujú, že je dôležité zabezpečiť aj čitateľov textov, ktoré žiaci napíšu – teda aby vnímali, že ich písanie má reálny, autentický význam. Efektívnejšie je preto, ak píšu samostatne a píšu nejakému spolužiakovi a inému (napr. príbeh, pohľadnicu).
Celkovo teda možno povedať, že počas nácviku písania nejde učiteľom len o kopírovanie a trénovanie pravopisu, hoci k cieľom týchto činností určite patrí schopnosť žiaka napísať správne všetky písmená abecedy a správne odpísať slová a krátke vety. Žiaci by mali byť schopní opísať to, čím žijú, hrať sa so slovami, vymýšľať k slovám rýmy, vyjadriť pocity. Znamená to, že na konci 4. ročníka budú vedieť v písomnej podobe podať o sebe informácie – meno, vek, adresa, záujmy, a teda aj napísať niekoľko viet o sebe (Lojová, Straková, 2012).