jazyky hravo – ako organizovať výučbu – plánovať výučbu
Proces učenia sa jazyka mladších detí sa podstatne odlišuje od učenia sa jazyka tínedžerov a dospelých, čo sa má odraziť aj v procese plánovania výučby. Otázkou je, či je alebo nie je potrebné „tradičné“, dôsledné plánovanie hodiny (niekedy určené aj v počte minút na jednotlivé časti (úlohy)? Má učiteľ čakať nečakané alebo stačí dôsledne plánovať? Je nevyhnutné „tradičné“, dôsledné plánovanie hodiny (niekedy určené aj v počte minút na jednotlivé časti (úlohy)? Má význam rozvíjať spontánnosť a flexibilitu učiteľov, aby sa lepšie dokázali pripraviť na nečakané situácie počas hodiny? Veď ani rodičia, ktorí „sprevádzajú“ svoje dieťa v osvojovaní si materinského jazyka, sa nerozprávajú so svojím dieťaťom držiac v ruke nejakú písomnú prípravu. V tejto kapitole hľadáme odpoveď na otázku, ako môžeme zrealizovať súlad spontánnosti a plánovania vo výučbe jazyka mladších žiakov. Ako naplánovať obsah hodiny, aby korešpondoval s metodickým postupom, ktorý zohľadňuje ontogenetické špecifiká detí vo veku 6 – 11 rokov., t. j. zvedavosť, radosť z objavovania, prirodzená hravosť a spontánnosť v reagovaní na výzvy a pod. Rešpektovanie aktuálneho emočného a kognitívneho stavu žiaka si vyžaduje nielen dôslednosť, ale aj rešpektovanie detských spontánnych reakcií počas hodín. Cieľom má byť, aby žiaci bez stresu a rizika vzniku negatívneho emočného filtra „mohli prejsť systematickým a efektívnym procesom osvojovania si cieľového jazyka“ (Bérešová, 2012, s. 7).
Vnútorné presvedčenie a nastavenie učiteľa, často explicitne nevyjadrené, viac-menej neuvedomované, bude do veľkej miery ovplyvňovať projektovanie hodín a mieru spoliehania sa na vopred dané sylaby alebo učebnice. Rovnako to vplýva na postoje učiteľa k náhle vzniknutým situáciám medzi žiakmi, na jeho prácu s chybami žiakov, ich požiadavkami, ako aj na postoj k hodnoteniu výkonu žiakov. Súhrne to ovplyvňuje celkovú klímu v triede a vnútornú spokojnosť učiteľa.
Dôležité je udržať rovnováhu medzi plánovaným a spontánnym učením jazyka.
Pri zabezpečovaní rovnováhy medzi spontánnosťou a striktným plánovaním je nevyhnutné brať do úvahy dva faktory. Jedným je, že dieťa sa s cudzím jazykom stretne v školskom prostredí len počas vyučovacích hodín, ktoré vo väčšine škôl majú presnú časovú ohraničenosť. Učiteľ takto musí mať jasnú predstavu, ako limitovaný časový priestor využiť, ak má naplniť výučbové ciele predmetu. Druhým je fakt, že dieťa sa takmer vôbec nestretáva s cudzím jazykom mimo školského prostredia (s výnimkou škôl národnostnej jazykovej výučby).
Vyučovacia hodina musí byť charakteristická ako spontánnosťou, tak aj plánovaním. Rozdiel je iba v tom, že kým plánovanie je súčasťou prípravy na hodinu, čiže sa udeje pred výučbou, tak k spontánnosti dochádza počas hodiny. Zjednodušene povedané, príprava slúži na to, aby učiteľ mal základné „smerovanie“ hodiny, od ktorého sa môže do určitej miery počas vyučovacej hodiny odkloniť. Spontánnosť sa objavuje v rôznych podobách, v prvom rade počas komunikácie. Je dobré a žiaduce, ak vie učiteľ na neočakávané javy a situácie počas hodiny zareagovať v cudzom jazyku, a tiež „vyčariť“ od žiakov reakciu v cudzom jazyku. Takýmto neplánovaným javom môže byť napríklad aj osa alebo mucha, ktorá vletela do triedy, alebo nejaký hľadaný a nájdený predmet. V istej bilingválnej škole počas hodiny prvouky našiel jeden chlapček na koberci perlu. Po tom, ako si spoločne vysvetlili, čo to je, učiteľka poznamenala: „Ty máš oči ako orol.“ („You have an eagle eye.“). Nebol potrebný preklad, pretože táto situácia obsahovala metaforu (oči orla), a keďže dieťa poznalo toto zložené slovo, porozumelo, čo tým učiteľka myslela. Ostatné deti si zase mali možnosť osvojiť si nové slovné spojenie, ktoré by sa zrejme bez tejto spontánnej reakcie a flexibilite učiteľky nikdy neocitlo v učebných osnovách.
Aké úlohy a činnosti napomáhajú k spontánnemu používaniu jazyka?
Žiakov vedieme k čo najspontánnejšiemu, prirodzenému používaniu jazyka. Môžeme sa napríklad hrať so žiakmi hru, v ktorej jeden žiak, kotúľajúc loptu smerom k svojmu kamarátovi, hovorí v cudzom jazyku: „Loptu kotúľam tomu chlapcovi/dievčaťu, ktorý/é má biele tričko, nosí ružové ponožky atď.“ V prvej fáze tejto úlohy je úspechom aj to, ak dieťa vôbec pochopí informáciu a vie určiť, o ktorého kamaráta ide. Neskôr bude schopné samo vytvoriť i krátky opis spolužiaka. Na učenie sa opisu funguje ďalšia hra: „Kto je pod prikrývkou?“. Jedno dieťa vyjde z miestnosti a učiteľka zatiaľ niekoho skryje uprostred kruhu. Dieťa sa snaží prísť na to, kto sa skrýva pod prikrývkou, otázkami typu: veľký alebo malý?, dievča alebo chlapec?, blond alebo tmavovlasý? atď. Môže sa spýtať aj na značku jeho skrinky v šatni. (Obidve úlohy sa opierajú o schopnosť rozmýšľania počas spontánneho používania jazyka.)
Ďalším úspešným spôsobom spontánneho používania jazyka je, keď učiteľ používa otvorené otázky, čiže také, na ktoré existuje nekonečný počet odpovedí. Ako príklad uvedieme možné otázky po vypočutí si rozprávky Dedko ťahá repku. Nie sú to len typické otázky: Kto sú hlavní hrdinovia? Kto začal ťahať repku, kto sa pridal? Koľko ich bolo? Kedy ju vytiahli? atď., ale zaujímame sa aj o iné veci: Čo myslíš, koľko rokov mal dedko, babka, vnučka? Čo ešte mal dedko nasadené v záhrade, boli tam aj stromy? atď. Takéto takzvané otvorené otázky napomáhajú spontánnemu používaniu jazyka, lebo namiesto jednoduchého memorovania inšpirujú dieťa používať už osvojené vedomosti, aktivizovať ich, nakoľko tvorba týchto odpovedí si od neho vyžaduje, aby v cudzom jazyku robil isté myšlienkové úkony.
V komunikácii medzi učiteľom a žiakom, ako aj medzi spolužiakmi navzájom, v komentovaní videného, počutého, v kreatívnych písomných úlohách a v rôznych projektových činnostiach s využívaním skupinovej práce je spontánnosť nevyhnutná.
Ako plánovať výučbu zameranú na tému?
Žiaci, ktorí sa učia jazyk prostredníctvom tematického vyučovania, si vytvárajú pozitívny vzťah k cudziemu jazyku (pozri videá z praxe – väčšina hodínt orientovaná tematicky). Neskôr im nadobudnutá schopnosť používať jazyk (hlavne nebáť sa ho použiť) pomáha pri prechode na vyšší stupeň vzdelávania.
V súčasnosti sa všeobecne uznáva, že deti si najlepšie osvoja druhý alebo cudzí jazyk, ak dostanú príležitosť venovať sa činnostiam, ktoré ich zaujímajú a zaangažujú, čiže ak sa jazyk učia, resp. si ho osvojujú „nepriamo“. Vyučovacie hodiny, ktoré sú zamerané na jazyk, majú tendenciu sústrediť sa na gramatické štruktúry, nie na jeho používanie v reálnych komunikačných situáciách. Takýto prístup často „obetuje“ záujem a motiváciu detí na učenie sa gramatiky, napríklad tvaru 3. osoby jednoduchého prítomného času. Učenie prostredníctvom tém a aktivít, ktoré z nich vychádzajú, poskytuje žiakom získať viac zručností a poznatkov než prezentovanie a precvičovanie slovnej zásoby a gramatických štruktúr. Deti si osvojujú nielen cudzí jazyk, ale aj vedomosti o svete, rozvíjajú si predstavivosť, myslenie a socializačné zručnosti. Znamená to, že učiteľ prístupom založeným na témach neignoruje učivo o jazyku, ono je len „skryté“ v úlohách a činnostiach. V nich si gramatiku osvojuje bez výkladu o nej.
Vyučovanie založené na téme integruje štyri jazykové komunikačné činnosti: hovorenie, počúvanie, čítanie a písanie (ak je to vhodné). Niektoré aktivity môžu obsahovať menej hovorenia, ak vôbec nejaké, ale veľa počúvania. To je prípad pohybových TPR hier, pri ktorých deti počúvajú a postupujú podľa pokynov. Pri niektorých aktivitách sa môže klásť dôraz na hovorenie v cudzom jazyku, napr. počas triednej ankety o najobľúbenejšom zvieratku, v ktorom sa budú opakovane klásť otázky v rovnakej gramatickej štruktúre. Čítanie a písanie je možné precvičovať tak, že deti tvoria vlastné príbehy a knihy, ktoré by si čítali ostatní.
Hoci konkrétny jazykový obsah hodiny sa nedá naplánovať v plnom rozsahu, je potrebné vopred naplánovať samotnú úlohu alebo činnosť. Teda vopred si premyslieť, v ktorej časti hodiny bude úloha žiakom zadaná, ako dlho, akou formou, s akými prostriedkami a s akými cieľmi bude prebiehať. Inými slovami: učiteľ by si mal pripraviť plán hodiny, ktorá nemôže byť úspešná bez predchádzajúceho premyslenia si obsahu a zadania úlohy. Okrem plánu najbližšej vyučovacej hodiny si učiteľ tvorí aj dlhodobý časovo-tematický plán (na polrok alebo celý školský rok).
Témy hodín cudzieho jazyka majú byť deťom blízke, logicky na seba nadväzovať a korešpondovať s obsahom, ktorý práve preberajú na iných predmetoch. Primeranosť vzdelávacích cieľov určuje aktuálna úroveň fyzického, mentálneho, emocionálneho, sociálneho a jazykového rozvoja dieťaťa. Tieto fakty rešpektuje aj súčasná forma tematických plánov cudzích jazykov, ktorá je zahrnutá aj v štruktúre súčasných učebníc pre deti. Tie neponúkajú systematické pochopenie a osvojenie gramatiky, ale sústreďujú sa na tému, ktorá dieťa zaujme a motivuje ho pracovať s ňou. Reálne tak ide o prístup zameraný na dieťa. Zaujímavou medzipredmetovou témou je napríklad „rast“. V obsahu učiva prvouky ide o sadenie fazule a starostlivosti o ňu, no možno tiež merať, ako narástla za niekoľko dní, a zaznamenávať údaje (matematika). Zároveň sa dá použiť na rozvíjanie literárnej gramotnosti, pokiaľ sa využije príbeh alebo básnička, a to všetko v cudzom jazyku. Inou témou môže byť „ostrov“, ktorá ponúka zaujímavé asociácie na „ostrov pokladov“ s prácou, napr. s ďalekohľadom, vedením si lodného denníka alebo vytváraním makety ostrova z plastelíny, a to všetko opäť za podpory cudzieho jazyka (Enever a kol., 1999).
Plánovanie je potrebné aj vo výučbe cudzieho jazyka v mladšom školskom veku. Učivo je organizované tematicky, nie je cielené na gramatické štruktúry explicitne. Témy sú blízke žiakom, čo poskytuje veľa možností spontánnemu a všestrannému používaniu jazyka. Zabezpečuje integráciu s inými gramotnosťami a tematickými oblasťami. Takto naplánovaná tematická cudzojazyčná výučba umožňuje, aby bol obsah rôznych predmetov prepojený a sprostredkovaný úlohami na primeranej jazykovej úrovni s cieľom rozvíjať záujem a pozitívny vzťah k cudziemu jazyku.