jazyky hravo – ako učiť – slovnú zásobu – fyzickým pohybom
Nie je nutné, aby sa učenie a nácvik slovnej zásoby realizovali v limitovanom priestore, obmedzene, t. j. iba v laviciach či dokonca s deťmi sediacimi podľa zasadacieho poriadku. Deti sú hravé, milujú pohyb. Keď im učiteľ umožní pohyb, skutočne „dostávajú krídla“. Celá trieda sa tak premení na aktívny priestor, v ktorom sa môžu hrať a zároveň učiť. Napríklad učiteľ umiestni na podlahu či koberec nejakú kartičku s obrázkom/slovom alebo nejaký predmet, ktorý súvisí s danou tematickou časťou (napríklad oblečenie). Potom zadá inštrukcie: „Skoč na ponožky!“, „Obíď klobúk!“, „Nestup na šál!“ atď. Podobne je možné využiť hru s názvom Twister (alebo jej alternatívy), ktorá má pripravenú predlohu s 20 rôznofarebnými kruhmi. Učiteľ zadáva pokyny: „Polož pravú nohu na červený kruh a ľavú ruku na žltý kruh.“ Namiesto pripravených kruhov môže učiteľ pripraviť obrázky slov ktorejkoľvek tematickej oblasti a žiaka usmerňovať inštrukciami v téme dom: „Polož pravú nohu do kuchyne. Polož ľavú ruku do kúpeľne.“ Pri hre Twister sa naraz do hry zapojí aj viac hráčov a vzniká mnoho zábavných momentov. Pri tomto type úloh je z hygienických dôvodov potrebné poprosiť deti, aby sa vyzuli (tento pokyn je tiež súčasťou bežnej komunikácie). Zdatnejším žiakom môže učiteľ zadávať aj jednoduché definície významov nových slov. Celými vetami opíše, aké slovo má na mysli. Žiak má zistiť, o ktoré slovo ide. Ide o komplexnejšiu, ale žiakmi veľmi obľúbenú úlohu, napríklad: „Preskoč zviera, ktoré je z Afriky a je vždy dvojfarebné. Dotkni sa lakťom najväčšej morskej ryby.“
Medzi techniky učenia sa slovnej zásoby patria aj tie, v ktorých potrebujeme viackrát meniť miesto a sú značne pohybové. Napríklad hra „Bež a dotkni sa!“, ktorej podstata je v tom, že žiaci sa musia dotknúť obrázkov slov alebo slovných kariet na stene po tom, ako počujú učiteľov príkaz. Úlohu hrajú v družstvách, žiaci sa zaradia do dvoch radov za sebou a vždy prví žiaci z oboch radov bežia k tabuli. Opäť je možná aj náročnejšia verzia, keď učiteľ priamo nevysloví slovo, ale ho slovne opíše vetami. Žiaci počúvajú stručný opis a podľa neho hádajú, o ktoré slovo na tabuli alebo na inom mieste/stene ide.
Žiakov veľmi bavia aj tzv. šepkacie hry. Do ucha si šepkajú rôzne slová alebo odkazy (v slovenčine ide o známu hru telefón, pôvodný anglický názov hry: Chinese whisper). Najskôr učiteľ alebo vedúci hry našepká nejaké slovo do ucha posledným dvom žiakom v každom rade (pri rozdelení do 2 skupín). Úloha spočíva v tom, že žiaci musia posunúť/pošepkať to slovo čo najpresnejšie a zrozumiteľne svojmu spolužiakovi stojacemu pred ním, a ten zase ďalšiemu. Tak sa slovo dostane až k žiakovi, ktorý stojí vpredu ako prvý. Ten slovo, ktoré si vypočul, vysloví alebo beží ku tabuli a dotkne sa danej slovnej/obrázkovej kartičky slova, ktoré počul.
Pri ukončovaní tematického celku môže učiteľ zvoliť úlohy, pri ktorých sa žiaci môžu rozmiestniť na rôznych miestach v triede. Ide o také úlohy ako napríklad nácvik slov z nejakej tematickej série (názvy mesiacov v roku, dní v týždni, predmetov v rozvrhu). Žiaci môžu dostať za úlohu postaviť sa niekde v triede do radu podľa dátumu narodenia. Tí, ktorí sa narodili v rovnakom mesiaci, sa postavia vedľa seba, ostatní sa zaradia za nimi. Úloha má potom aj osobný rozmer, kontextové vedomosti môžu pomôcť v pochopení a v zapamätávaní si nových slov nezávisle od gramatických štruktúr.