jazyky hravo – čo hovorí veda – teórie osvojovania si jazykov – lingvo-/psycho-didaktika
Ako sa deti učia jazyky?
O vývine detského myslenia súvisiaceho s učením sa jazyka môžeme získať informácie z dvoch vedných oblastí: z detskej psychológie a z aplikovanej jazykovedy, tzv. lingvodidaktiky. Ako si dieťa osvojuje materinský a ako cudzí jazyk? V 20. storočí sa na tieto otázky snažilo odpovedať niekoľko psychologických, lingvistických a lingvodidaktických teórií: behaviorizmus, nativizmus, kognitivizmus, konštruktivizmus, ako aj interakcionizmus. Vedci tvrdia, že detské osvojovanie si jazyka sa od iných vekových kategórií líši v troch líniách. Deti vo veku do 10/11 rokov:
- sa najefektívnejšie učia v takom kontexte, v rámci ktorého dieťa dokáže porozumieť zmyslu ústnej komunikácie. Lingvodidaktika túto myšlienku ďalej rozvíja.
- si osvojujú cudzí jazyk analogickým spôsobom ako materinský jazyk. Čím sú mladšie, tým je užší súvis medzi spôsobmi osvojovania si materinského a cudzieho jazyka.
Deti majú vrodenú dispozíciu učiť sa akýkoľvek jazyk, preto sa cudzí jazyk učia inak než vo vyššom veku. Lingvodidaktika objasňuje fakt, že keď sa dieťa učí inak, treba ho aj učiť inak. Tu treba však hneď dodať, že odborníci nie sú jednotní v otázke benefitu čo najskoršieho začiatku učenia sa cudzích jazykov v školskom prostredí; možno o ňom hovoriť len v prípade zabezpečenia optimálnych podmienok učenia. Stále totiž ostáva otvorená otázka existencie tzv. kritického obdobia pre osvojovanie si jazyka.
Z empirického hľadiska si jazyk – tak ako všetko ostatné – dokážeme osvojiť len vtedy, keď s ním získame skúsenosti. Behaviorizmus sa zakladá práve na tejto teórii. Behaviorizmus sa spája s menom B. F. Skinner (1957), podľa ktorého učenie sa jazyka nie je nič iné ako verbálne správanie, ktoré je založené na osvojených reflexoch. Táto hypotéza hovorí o tom, že dieťa si osvojí jazyk spolu s významom, teda osvojí si isté asociačné prepojenie medzi slovami a javmi, ktoré ich opisujú. Podľa behavioristov učenie sa materinského jazyka nie je nič iné než vytváranie a posilňovanie asociačných spojení. Dieťa sa učí jazyky od svojho okolia tak, že napodobňuje hlásky a slová, ktoré počuje, a rodičia mu pomáhajú rozvíjať si jazyk tým, že ho pozitívne posilňujú v tom, čo vyslovuje správne, pochvalou alebo súhlasom (Donaldson, 1978, s. 36; Lojová, 2023, s. 13).
Tento obraz učenia sa jazyka podstatne zmenil N. Chomsky, ktorý uviedol na scénu nový pojem – dieťa osvojujúce si jazyk. Ako lepší opis jazykového vývinu dieťaťa sa preto často namiesto pojmu „učenie sa jazyka“ používa výraz „osvojovanie si jazyka“. Podľa Chomskeho si dieťa od začiatku svojho vývinu osvojuje jazyk tak, že vníma jazykové pravidlá a na ich základe generuje nový jazyk. Chomsky spochybňuje význam skúseností, lebo podľa jeho slov „dieťa sa jazyk neučí, jazyk sa rozvíja v jeho mozgu“ (Chomsky, 1959, s. 47). Podľa Chomskeho jazykový vývin nie je založený na učení sa izolovaných slov, ktoré sa postupne menia na dlhšie a komplikovanejšie slová. Práve naopak, dieťa vopred očakáva určitý pravidlami štruktúrovaný význam. Z Chomskeho teórie vyplýva, že každý jazyk je charakterizovaný tzv. univerzálnou gramatikou (UG – Universal Grammar) a dá sa dekódovať pomocou tzv. nástroja osvojovania jazyka (LAD – Language Acquisition Device). Táto schopnosť je vlastná všetkým ľuďom ako súčasť ich biologickej, genetickej výbavy. Pomocou LAD sa učíme ako materinský, tak aj cudzí jazyk. Keďže je tu prítomné isté biologické programovanie, táto teória dostala názov nativistická. Biologické osvojovanie si jazyka objasnili aj iní autori, napríklad Pinker (1999, s. 295): „Osvojovanie si jazyka je možno taká istá biologická funkcia ako hociktorá iná.“
Počas 20. storočia mal veľký vplyv na pochopenie vývinu reči dieťaťa psychológ J. Piaget a jeho vysvetlenie cez kognitívne poznávanie, že osvojovanie jazyka je prepojené s myslením (Piaget a Inhelderová, 1997). Piaget (tamtiež) hovorí, že naše jazykové schopnosti sa zakladajú na procesoch poznávania. Pri poznávaní jazyka dospelý nehrá podstatnú rolu. Deti majú túto činnosť robiť samé. Konštruktivistické objasnenie celého procesu znie: na základe podnetov a predchádzajúcich vedomostí si dieťa samé postupne konštruuje ďalšie vedomosti o svete vrátane vedomostí o jazyku. Kritiku na túto teóriu vyslovili L. S. Vygotsky (1967) a J. S. Bruner (1983), podľa ktorých Piaget neberie do úvahy, že dieťa vyrastá v sociálnom kontexte, kde sa učí za pomoci dospelých. Jazyk sa u neho vyvíja v sociálnom kontexte, v interakcii s prostredím (sociokognitívna teória). Bruner (1983) prispel k ďalšiemu rozšíreniu poznávania vývinu reči dieťaťa so svojím názorom, že v osvojovaní si jazyka má výraznú úlohu sociálny kontext, vzťahy s ľuďmi okolo dieťaťa a interakcia s nimi (tie predstavujú stratégie rečového vývinu, tzv. LASS – Language Acquisition Support System). Dieťa sa učí jazyk vďaka vzájomnému pôsobeniu dedičných predispozícií a prostredia, v ktorom vyrastá.
V poslednej tretine 20. storočia S. D. Krashen (1981; 1982) vytvoril syntézu Chomského biologického zamerania sa na ľudskú myseľ a prvkov interaktívneho spoznávania prostredia, čo je podstatou sociokognitívnej teórie. Podľa nej sa dieťa dopracuje k používaniu cudzieho jazyka pomocou skúseností a precvičovania.
Krashenove myšlienky rozvinuli zástancovia interakcionizmu (napríklad Long, 1985), ktorí tvrdia, že vývin reči výrazne ovplyvňuje jazykové prostredie. To vplýva na všetky vrodené schopnosti dieťaťa. Podľa tejto teórie je vývin reči považovaný za zložitý proces, v ktorom na seba navzájom pôsobia charakteristiky osobnosti dieťaťa a prostredie, v ktorom sa dieťa jazyk učí. „Podstatným elementom v procese vývinu jazykových schopností je jazyk, ktorý je modifikovaný tak, aby zodpovedal schopnostiam dieťaťa“ (Lightbown, Spada, 1997, s. 28). Inými slovami, deti potrebujú zrozumiteľný input, určitým spôsobom ich úrovni prispôsobený jazyk. Vychádzajú z príkladu reči matiek, ktoré prispôsobujú svoj spôsob rozprávania sa s deťmi práve ich detským schopnostiam.
Psychológia učenia sa jazyka „vidí“ spojitosť medzi vrodenou dispozíciou človeka učiť sa jazyky a učením sa v rámci interakcie pod vplyvom prostredia. Učiaci sa môžu využiť a rozšíriť možnosti, ktoré majú k dispozícii, ak sú vedení a podporovaní kvalifikovanou osobou. Podľa teórie konštruktivizmu je možné učivo pochopiť a naučiť sa len vtedy, ak sa dá spojiť so znalosťami, ktoré už učiaci sa má. Procesy učenia musia byť preto zakotvené v bohatých a autentických učebných prostrediach, aby sa žiaci mohli stretávať s poznatkami, ktoré môžu prepojiť s tými, ktoré už majú osvojené
Ktorý zo spomenutých teoretických prístupov je vhodný pre súčasného učiteľa jazyka?
Z prehľadu teórií jednoznačne vyplýva, že vývin detskej reči je skutočne zložitý proces. Na jeho pochopenie nepostačujú poznatky len z jednej či dvoch vyššie uvedených teórií.
Súčasný eklektický, tzv. postkomunikačný prístup k výučbe cudzieho jazyka vníma rôzne teoretické prístupy ako vzájomne sa dopĺňajúce a vhodné pre prácu učiteľa (Šipošová, 2021). Každá z nich totiž poskytuje školskej praxi iný, užitočný náhľad do toho, ako sa žiak učí jazyk a ako ho jazyk možno učiť: „Behavioristická teória dokáže vysvetliť osvojovanie ustálených spojení. [Chomského] prístup vychádzajúci z určitých vrodených predpokladov sa javí ako najprijateľnejší na vysvetlenie osvojovania si zložitej gramatiky. Interakcionistické vysvetlenie umožňuje pochopiť, ako dieťa dokáže v reči spájať formu s významom, ako sa správa pri konverzácii a ako dokáže jazyk vedome používať“ (Lightbown, Spada, 1997, s. 31).