jazyky hravo – čo hovorí veda – ako sa dieťa učí jazyky – cez činnosti
Ako sa učia deti jazyky? – predovšetkým cez činnosti, aktivity
Zmýšľanie dospelého človeka je teoretické (vďaka vysokej úrovni abstraktného myslenia), a preto dáva väčší dôraz na jazykovú formu než dieťa. Rozmýšľanie dieťaťa vo veku desať rokov je v prvom rade viazané k činnostiam, neviaže sa ku konceptom (Piaget, 1997), a preto je ich učenie sa najúspešnejšie, keď je spojené s činnosťou. Deti od svojho útleho veku majú v sebe zakódované, že chcú a potrebujú niečo „robiť“. Podľa Holdernessa (1991, s. 18) „dieťa je charakteristické tým, že stále niečo robí, a práve táto činnosť je preňho najlepším a hlavným spôsobom, ako sa vie niečo naučiť“. Interakcia činnosti a učenia sa hrá odlišnú úlohu pre dieťa a dospelého.
Dospelý sa niečo učí preto, aby to neskôr vedel robiť. Avšak dieťa robí niečo preto, aby sa prostredníctvom toho niečo naučilo. Deti čerpajú podnety z toho, čo práve robia, a nie z toho, čo im niekto hovorí (Donaldson, 1978, s. 38).
Prečo práve hra je taká dôležitá vo výučbe jazykov?
Špeciálne miesto v tomto veku má hra, ktorá sa pokladá za normálnu a prirodzenú súčasť procesu učenia sa. Podľa Vygotského predstavuje hra súbor situácií pre učenia sa, v ktorých sa dieťa môže nerušene a nadšene učiť tak, že pomocou svojej fantázie dokáže prekročiť hranice svojho prostredia. Toto prekročenie pomocou hier dopomáha k tomu, aby sa naučilo premýšľať a vytvárať si prvé prekoncepty a napokon koncepty (Donaldson, 1978). Dokonca aj niektorá časť gramatickej hodiny sa dá chápať ako hra, keď sa zameria na vyriešenie určitého problému (Khan, 1991). Uvedené fakty a poznatky o učení sa dieťaťa dopomohli k popularizácii jazykovej výučby malých detí prostredníctvom činností.
Čo znamená požiadavka, že deti potrebujú „personalizované učenie“ jazykov? – Hoci sa učia jazyky, majú sa učiť jazyky v kontexte, ktorý im je blízky, o témach, ktoré ich zaujímajú a ktoré sú súčasťou ich každodenného života(Straková a kol., 2011).
Personalizované učenie rešpektuje a nadväzuje na skúsenosti, názory, hodnoty, potreby žiakov. Vďaka nemu sa žiaci môžu do jednotlivých aktivít naplno emocionálne vložiť, vnímajú učivo ako zmysluplné. Sú motivovaní učiť sa jazyk a vytvárajú si k nemu pozitívny vzťah.
Učiteľ cudzieho jazyka detí v mladšom školskom veku by sa mal snažiť a) cudzí jazyk čo najviac „využívať v každodennej triednej komunikácii, v zmysluplných a personalizovaných kontextoch a mal by byť spájaný s ich činnosťami a s hrovými aktivitami“. Tak by mal nadväzovať na reálne záujmy a potreby detí (prirodzená zvedavosť, fantázia, tvorivosť, potreba objavovať). Podstatné je vytvárať pozitívnu učebnú atmosféru, zabezpečiť pocit úspechu, a teda prevenciu proti negatívnym bariéram voči učeniu sa jazyka (Lojová, Sokolová, 2023, s. 56). Deje sa to najmä poskytovaním jasných inštrukcií a umožnením ich pochopenia cez vysvetľovanie medzi žiakmi navzájom (peer-teaching); umožňovaním dieťaťu odhadovať význam neznámeho učiva; využívaním bohatej neverbálnej komunikácie; vyjadrovaním rešpektu voči dieťaťu – načúvaním dieťaťu a spolurozhodovaním dieťaťa; vyjadrovaním a umožňovaním vyjadrovať pozitívne emócie, a tým utváraním pozitívneho druhého jazykového ega.
Ako personalizovať vyučovanie cudzieho jazyka? Straková a kol. (2011, s. 25-31) ponúkajú učiteľom zoznam zásad,
- Učiť žiakov slovnú zásobu z každodenného života.
- V prirodzenej komunikácii v triede treba sústavne používať jednoduché frázy (Are you ready? Can I have… ? Come. Open the book. Sit down. Well done!).
- Pomôcky a materiály prináša nielen učiteľ, ale aj žiaci.
- Žiaci potrebujú priestor, aby mohli vyrozprávať svoje zážitky, skúsenosti, pocity, názory.
- Pri čítaní príbehov by mali mať žiaci možnosť vyjadriť sa, čo sa im v nich (ne)páčilo.
- Je vhodné pracovať priamo s obrázkami a inými výtvormi žiakov.
- Pri učení sa slovnej zásoby a gramatiky vedie učiteľ žiakov k personalizácii slovnej zásoby, čiže používať v príkladoch predmety a skúsenosti z vlastného života.
- Žiaci by mali mať možnosť spolurozhodovať, napríklad o výbere hry.
- Učiteľ predovšetkým prepája učivo s vlastným životom, a tak dáva vzor žiakom. Zároveň sa tým uvoľnia zábrany, a učiteľ sa tak stáva žiakom bližším.
- Každá osobná téma môže byť pre niektorých žiakov veľmi citlivá, najmä téma rodiny, a preto personalizovanie musí byť „prirodzené a nenásilné“.
- Oceniť žiakov a hodnotiť ich výkon v cudzom jazyku, nie ich názory či skúsenosti.
- Plne využívať učebný potenciál rôznych aktivít a tém.
- Personalizovať aj učebnice – prispôsobovať ich témy záujmom a skúsenostiam žiakov.
Pri využívaní personalizačných aktivít je však nevyhnutná opatrnosť, „aby sme ‚emočne neublížili‘ žiakom“ (Hankerová, 2015, s. 14). Už na začiatku aktivity treba žiakom objasniť, že sa môžu rozhodnúť, „do akej miery chcú byť osobní“ (napríklad pri téme rodina).
Na to, aby žiak správne pochopil určitý významový obsah informácií v cudzom jazyku a bol schopný zapojiť sa do komunikácie, musí učiteľ nájsť všetky možné spôsoby, ktoré mu v tomto procese pomôžu. Na začiatku sú to hry, rozprávanie o zaujímavých a žiakovi blízkych témach, ktoré nadväzujú už na osvojené vedomosti a skúsenosti. Ide o tzv. tiché obdobie, v ktorom je veľmi dôležité, aby učiteľ nechal žiakovi dostatočný časový priestor pred tým, než sa žiak odhodlá rozprávať, hlavne ak ide o začiatočníkov. Treba im dať možnosť, aby počuté informácie vedeli spracovať na svojej úrovni poznania a emocionálneho nastavenia, a podľa svojho vedomia sa odvážili reagovať v cudzom jazyku, keď sa sami cítia byť na to pripravení. Osvojovanie si, resp. učenie sa jazyka, je úspešné, keď sa žiak sa necíti stiesnene, nemá napätie, ale práve naopak, je uvoľnený a emočný filter je nízky. Prioritou všetkých úspešných programov či škôl zameraných na jazyk je práve v udržiavaní emočného filtra na nízkom stupni negatívnych emócií. Tento cieľ pomáhajú dosiahnuť rôzne nonverbálne cvičenia. Takisto aj postoj učiteľa je nesmierne dôležitý. V tomto veku sa nemá hľadieť na chyby, ktoré žiak robí v komunikácii, a trestať ho za ne, ale práve naopak. Učiteľ by si mal byť vedomý toho, že chyby sú prirodzeným a sprievodným javom tohto procesu. Nie trestať, ale primerane opravovať (eliminovať dojem chybovosti u žiaka) a každý úspech oceniť pochvalou.
Učiteľ, ktorý pristupuje k výučbe jazyka s jasným vedomím toho, kto sú jeho žiaci, prispôsobuje žiakom nielen obsah, aktivity, ale aj svoj verbálny a neverbálny prejav. Reč učiteľa má byť dobre artikulovaná, zrozumiteľná, mal by bohato a dôsledne používať nonverbálne prostriedky pri hrách a vysvetľovaní. Gestá a mimika tváre dopĺňajú celý učiteľský prejav, čím napomáhajú deťom porozumieť jazyku. Dieťa si v prvom rade musí zvyknúť a spoznať rytmus a intonáciu cudzieho jazyka. Preto by reč učiteľa mala byť pomalšia, ale artikulovaná. Učiteľ má povzbudzovať dieťa najskôr k neverbálnej odpovedi, ako napríklad cvičenia TPR (Total Physical Response – úplná fyzická reakcia), ktoré vyžadujú fyzickú reakciu dieťaťa pomocou celého tela. Je veľmi dôležité, aby učiteľ vedel, kedy je žiak pripravený na ďalší krok, kedy vie použiť a pochopiť ďalší prvok. Učiteľ musí žiaka chváliť a neustále ho motivovať.
Úspech výučby cudzieho jazyka závisí od troch podmienok:
- výučba musí byť dostatočne intenzívna (je veľmi málo, ak sú žiaci „vystavení“ jazyku iba počas jednej hodiny v týždni, ako je to často v prípade výberového predmetu cudzieho jazyka v 1. a 2. ročníku);
- hoci ide o mladších žiakov, učiteľ musí disponovať požadovanými lingvistickými kompetenciami na vysokej úrovni (napríklad výslovnosť, autentické používanie daného jazyka, primeraná fluentnosť);
- učivo a metódy sa musia maximálne prispôsobiť požiadavkám danej vekovej kategórie žiakov.