jazyky hravo – ako učiť – gramatiku
Učiť gramatiku dieťa mladšieho školského veku znamená viesť ho k osvojovaniu gramatických javov v kontexte konkrétnych komunikačných situácií – teda nie teoreticky, abstraktne, oddelene od zmysluplnej komunikácie. Proces osvojovania si gramatických javov žiakmi v tomto veku sa nelíši od procesu osvojovania si slovnej zásoby. „Vysvetľovanie gramatických pravidiel a štruktúr mladším žiakom je nežiaduce“ (pozri Štátny vzdelávací program pre základné vzdelávanie, 2023).
Žiaci v mladšom školskom veku si osvojujú gramatiku inak než dospelí. Dospelí sa učia logickým myslením, deduktívne. Deti sa učia vlastným objavovaním a vyvodzovaním si pravidiel, integrovanie, spolu so slovami. Učia sa vo fázach – niečo je nová gramatika, práve osvojovaná, a niečo si už osvojili. Potrebujú však na to množstvo úloh, v ktorých si môžu overovať svoje hypotézy. Učia cez reálne predmety, obrázky, karty so slovami (flashcards), dramatizácia, piesne) (Bérešová, 2016).
AKO UČIŤ GRAMATIKU – odborne a hravo?
Na hodinách cudzieho jazyka s mladšími žiakmi nie je účelné vyučovať gramatiku priamo, metódou odovzdávania gramatických poučiek a vysvetľovaním. Žiak sa spravidla nestretne v komunikatívnej výučbe jazyka s izolovanou, „čistou“ gramatickou formou. Stretáva sa s ňou v podobe inej, komplexnejšej výzvy, v ktorej je gramatická forma súčasťou zmysluplného kontextu. Gramatická štruktúra sa v ňom objavuje súčasne s novou alebo už poznanou slovnou zásobou.
Aj gramatiku možno učiť hravo – cez aktivity primerané veku žiakov – a zároveň odborne, pričom odborný prístup učiteľa sa neprejavuje jeho schopnosťou teoreticky vysvetľovať gramatickú formu, ale tým, že túto gramatickú formu učí v rámci komplexnejšej komunikačnej výzvy či úlohy. Gramatická forma nie je hlavným cieľom, ale súčasťou zmysluplnej komunikácie. Objavuje sa v nej súčasne s novou alebo už poznanou slovnou zásobou.
Mladší žiaci by sa mali učiť gramatiku v kontexte rôznych dialógov, piesní, príbehov, používaním primeraných didaktických metód. Nemali by sa ju učiť učiteľovým vysvetľovaním gramatických pravidiel, ale činnosťami. Tie nie sú v prvom rade nasmerované na gramatiku, ale na oboznamovanie sa s jazykom, získavanie prvých skúsenosti s prvými slovami v cieľovom jazyku. Teoretické vysvetľovanie oslabuje ich motiváciu a radosť z objavovania nového jazyka. Naopak, z príjemných aktivít vydedukujú význam gramatických štruktúr (Bérešová, 2012).
Napriek tomu, že sa o gramatických pravidlách v prvých ročníkoch na hodinách v podstate nehovorí, žiak môže byť v príslušnej gramatike dobre zorientovaný a používať gramaticky korektný jazyk, pretože si správne gramatické formy osvojuje podvedome na základe počúvania a nácviku hovorenia.
V minulosti prevládala výučba jazyka orientovaná na gramatiku, na gramatické štruktúry. Poznať jazyk sa rovnalo poznať gramatický systém daného jazyka. Vyučovať jazyk sa rovnalo učiť gramatiku, používala sa metóda tzv. gramatického prekladu). Tento názor ovládal výučbu jazykov celé storočia, ba niektorí učitelia – najmä autoritárskeho typu – preferujú výučbu jazyka s dôrazom na gramatiku dodnes, a to hneď z niekoľkých dôvodov: Je to pomerne spoľahlivý nástroj ovládania žiakov a procesov v triede. Umožňuje nástojiť na presnosti a dôraze na chybách. Výsledky žiakov sa dajú ľahko otestovať. Tento prístup zanedbával účel učenia sa jazyka: Jazyk (sa) učíme preto, aby sme v ňom dokázali komunikovať. A práve touto myšlienkou a zacielením výučby cudzieho jazyka na komunikačnú kompetenciu odštartoval Widdowson (1978) obrovské zmeny v lingvodidaktike.
Zmeny v živote priniesli zmeny v používaní jazyka. Globalizácia, mobilita, D. T. atď. vyústili do zmeneného používania jazyka, v ktorom sa spochybňuje dominancia presnosti (accuracy) a presadzuje sa viac dominancia plynulosti (fluency). Začiatkom 21. storočia sa do popredia dostáva prístup založený na kompetenciách, ktorý sa zameriava na rozvíjanie komunikačných jazykových zručností. Tento trend zatlačil dôraz na „vedomosti o jazyku“ (t. j. ovládanie a objasňovanie gramatických pravidiel bez zmysluplného komunikačného kontextu) ešte viac do úzadia. Rozdiel v oboch prístupoch vyjadruje nasledujúca tabuľka:
| Výučba gramatiky jazyka orientovaná na formu | Výučba gramatiky na základe kompetencií |
| Gramatiku sa má žiak naučiť. | Gramatiku si má žiak osvojiť (podvedome). |
| Pravidlá ukáže a vysvetlí učiteľ. | Pravidlá a ich použitie objavia žiaci sami. |
| Pravidlá treba pochopiť. | Pravidlá treba odpozorovať, vnímať. |
| Na každý nový gramatický jav treba špecificky poukázať. | Nové gramatické javy je potrebné predstaviť v kontexte. |
| Prv, než sú nové gramatické javy použité vo vetách, treba ich zautomatizovať. | Nové gramatické javy je potrebné nacvičiť v kontexte. |
| Všetky gramatické chyby je potrebné opraviť. | Nie je potrebné opraviť všetky gramatické chyby. |
| Presnosť jazyka je dôležitejšia než plynulosť. Kým žiaci robia chyby v gramatike, nemali by dostávať úlohy produkovať reč (samostatne písať a rozprávať). | Plynulosť je dôležitejšia než presnosť. Žiaci majú právo robiť počas rozprávania a písania chyby. |
Podľa Lojovej (2015) ešte v roku 2015 prevládali v školách v SR „tradičné vyučovacie prístupy zamerané na akumulovanie vedomostí a memorovanie pravidiel namiesto rozvíjania zručností a kompetencií, analytického myslenia a schopností používať naučené vedomosti“ (2015, s. 29). S týmto nelichotivým stavom súvisí aj fakt, že napríklad už tretiaci sa začínajú učiť deklaratívne gramatické pravidlá. Žiaci sa ich učia naspamäť bez toho, aby o nich samostatne premýšľali, analyzovali a pochopili ich.
Na hodinách cudzieho jazyka s mladšími žiakmi nie je účelné vyučovať gramatiku priamo, metódou odovzdávania gramatických poučiek a vysvetľovaním. Žiak sa spravidla nestretne v komunikačnej výučbe jazyka s izolovanou, „čistou“ gramatickou formou. Stretáva sa s ňou v podobe inej, komplexnejšej výzvy, v ktorej je gramatická forma súčasťou zmysluplného kontextu. Gramatická štruktúra sa v ňom objavuje súčasne s novou alebo už poznanou slovnou zásobou.