jazyky hravo – ako učiť – čítanie a písanie – na úrovni písmen
Počiatočná fáza nácviku čítania a písania – na úrovni písmen – poskytne žiakom určité oporné body, aby si žiaci dokázali osvojiť výslovnosť aj zápis vysloveného slova. Pomôže im priradiť hlásku k písmenu, k jeho písanej aj tlačenej verzii. Písmeno si môžu vizualizovať nejakým obrázkom alebo fyzickým pohybom, ktoré ho znázorňuje (Lojová, Straková, 2012, s. 184) – pozri aktivity nižšie.
K prvým aktivitám patria hry s písmenami (Bérešová, 2016, s. 58). Najskôr žiaci len kopírujú, vyhľadávajú a píšu písmená. Učiteľ môže zadávať množstvo aktivít, v ktorých sa s písmenami hrajú, kombinujú ich a postupne vytvárajú slová. V podstate na začiatku nevedia ešte pravidlá pravopisu, ale písanie nadväzuje na ich znalosti čítania hlások (phonics). Začínajú však mechanicky písaním písmen a ich spájaním do slov. Je dôležité, aby sa písmená učili zároveň s ich znením (zvukom).
Dôležité je, že už na úrovni písmen môžu žiaci vykonávať hravé, zaujímavé, a zároveň komplexné, myslenie rozvíjajúce úlohy. Tu naozaj nemyslíme len odpisovanie jednotlivých písmen, hoci aj v tejto oblasti sa niektorí učitelia trápia tým, ako naučiť deti iný font (typ písma). To je otázka dohody v školskom tíme, príp. s rodičmi (kľudne deti môžu používať bežné písmo ako na iných predmetoch). Existuje mnoho tvorivých spôsobov, ktorými možno napodobňovať proces učenia sa čítať a písať v materinskom jazyku (po jednotlivých písmenách – deti začínajú rozoznávať písmená svojho mena, pozíciu písmena v slove či nápisoch, s ktorými sa stretávajú v rôznych životných situáciách: ZOO, PIZZA, McDonald’s).
Napríklad učiteľ nakreslí na tabuľu jednu zvislú a jednu vodorovnú čiaru, potom zastane a spýta sa: „Čo myslíte, žiaci, ktoré písmeno idem napísať?“ Žiaci tak môžu uvádzať viac možností (ak v angličtine už vedia abecedu, môžu písmená hláskovať, čiže „spelovať“), napríklad: T, H, E, F, L atď. Toto všetko je veľmi vzácna komunikácia, hlavne v angličtine, v ktorej sa treba naučiť pomenovanie (hláskovanie) jednotlivých písmen odlišne od slovenčiny. Alebo keď učiteľ začne kresliť kruh, tak ako odpovede žiakov pripadajú do úvahy ďalšie možnosti. Môže ísť napríklad o písmená C, O, Q alebo G. Ešte viac motivuje žiakov to, keď môžu prevziať funkciu učiteľa a podobné úlohy môžu dávať svojim spolužiakom. Žiaci sa dostanú k riešeniam tak, že začnú rozmýšľať o procese písania. Používajú napríklad hádanie (guessing) a potom overovanie správnosti svojich hypotéz. Lingvistická výhoda tohto procesu spočíva v tom, že písmeno sa pomenuje v cudzom jazyku a osvojí sa jeho správna výslovnosť. Dôležité je, že sa to deje nie v abecednom, ale poprehadzovanom poradí, čím si žiaci lepšie zapamätajú výslovnosť hlások.
Zručnosť premýšľania na úrovni písmen možno podporiť aj pohybom, fyzickou činnosťou. Napríklad učiteľ postaví žiakov do dvoch radov. Potom prstom napíše na chrbát posledných žiakov v oboch radoch jedno písmeno. Následne títo žiaci napíšu na chrbát spolužiakom stojacich pred nimi, aké písmeno „vnímali“, keď im učiteľ napísal na chrbát. Vyhráva tá skupina, ktorá skôr napíše na tabuľu a správne vysloví to písmeno, ktoré bolo učiteľom napísané.
Ešte náročnejšiu kooperáciu si vyžaduje taká úloha, počas ktorej 3-4 žiaci tvoria jednu skupinu. Úlohou je, aby sa postavili a svojimi časťami tela spolu vytvorili nejaké písmeno. Napríklad štyria žiaci utvoria kruh, kde jeden z nich trochu zdvihne ľavú nohu, a takto utvoria písmeno Q namiesto pôvodného O. Spolužiaci z ostatných skupín musia uhádnuť toto „živé“ písmeno. Počas premýšľania, ako by bolo možné vytvoriť písmená Y, H alebo W, prechádzajú hodnotným procesom spoločného plánovania, pri ktorom sa učia orientácii v priestorových vzťahoch a kde aj matematická gramotnosť dostane svoje miesto (napríklad koľko ľudí a koľko častí tela je potrebných, aby vedeli vytvoriť dané písmeno). Popri jazykových zručnostiach si zároveň rozvíjajú aj sociálne spolucítenie. V takýchto úlohách totiž žiak reálne prežíva „spolupatričnosť“ s tými, s ktorými sa mu podarilo vytvoriť písmeno V. Každá úloha je zároveň aj hra, čiže môžeme povedať, že žiaci sa učia písať v rámci plánovanej hrovej činnosti.
Aj nácvik čítania (percepcie textu) sa môže realizovať na úrovni písmen. Napríklad žiaci zdvihnú nad hlavu ušité a vatou vypchaté písmená, dotýkajú sa ich ( aj poslepiačky) a musia povedať, aké je to písmeno. Ďalšia forma poznávania pomocou percepcie je, keď žiaci vyformujú malé a veľké písmená z plastelíny a urobia z toho „výstavu“ tak, že ich predstavia. Napríklad: Toto je veľké červené E, toto je malé zelené k atď. Aj učiteľ môže dať inštrukcie, napríklad: Ukáž na žlté veľké F, zdvihni malé modré p atď. Výučbu písmen nakoniec môžeme uzatvoriť hrou BINGO, ktorú majú žiaci bežne veľmi radi. Každý žiak si urobí tabuľku na bingo a do štvorcov rozhádzane napíše písmená abecedy, nie v poradí. Učiteľ začne vymenovávať písmená a keď sa dané písmeno sa nachádza na tabuľke žiaka, žiak si ho označí x-kom. Podľa pravidiel hry vyhrá ten, kto má označené tri polia, buď vodorovne, alebo zvisle, a zakričí: „Bingo!“