KaždÉ DIEŤA je svojbytná individualita so svojim životným príbehom.
Inkluzívny prístup vo výučbe znamená vedomé rešpektovanie a rozvíjanie identity každého dieťaťa.
V otázke jedinečnosti človeka môžeme uvažovať o jeho personálnej identite, v rámci ktorej každý z nás hľadá odpovede na otázky Kto som? Akým som človekom? a Čím sa líšim od iných?. Hľadaním odpovedí sa človek definuje ako osobnosť . V rámci sociálnej identity si každý z nás kladie otázku: Kam patrím?
Rešpektovať a rozvíjať identitu dieťaťa preto znamená:
1) rozpoznávať a akceptovať jeho vlastnosti ;
2) podporovať jeho kultúrnu identitu,
3) čerpať z jeho kultúrnej skúsenosti.
Učiť cudzí jazyk inkluzívne znamená aktívne pracovať s celou štruktúrou osobnosti dieťaťa. Táto štruktúra je utváraná škálou vlastností, ktoré zohrávajú v procese učenia sa veľký význam. Inkluzívny učiteľ hľadá najlepšiu cestu učenia na základe rozpoznania výkonových vlastností, aktivačno-motivačných vlastností, sebaregulačných aj dynamických vlastností dieťaťa. Spoľahlivé rozpoznanie vlastností je vecou nielen dialógu medzi učiteľom a žiakom, ale aj medzi učiteľom, rodičmi a ostatnými odborníkmi.
Identita vzniká v zložitom procese sebadefinovania, v ktorom rozhodujúcu úlohu zohrávajú reakcie okolia. Tento vplyv je v detstve mimoriadne silný, pretože človek si práve v prvých rokoch života zbiera z najbližšieho okolia informácie o sebe (objektívna identita). To, ako ho vidia iní, dáva do vzťahu k tomu, ako sa vníma sám (subjektívna identita). Táto rovnováha je vo veľkej miere podmienená poskytovaným či odopieraným uznaním z okolia. Učiť inkluzívne preto znamená aktívne pracovať so sociálnou klímou triedy. Každé dieťa by malo prežívať svoju skupinovú príslušnosť (príslušnosť k etniku, náboženskej skupine, národnosti…) ako bezkonfliktnú. Inkluzívna trieda je multikultúrna, inakosť víta a oceňuje ako zdroj obohatenia.
Dôležitým cieľom učenia cudzieho jazyka je rozvíjanie kultúrneho a interkultúrneho povedomia. Inkluzívny učiteľ využíva priestor na hodinách cudzieho jazyka na
1) scitlivovanie žiakov voči jazykovej rôznorodosti a hybridnosti,
2) rozvoj medzikultúrneho porozumenia a multikultúrneho cítenia a
3) rozvoj interkultúrnej komunikácie.
| Výkonové vlastnosti Výkonové vlastnosti vo veľkej miere podmieňujú výsledok nášho snaženia. Patria sem rozumové schopnosti, ale tiež tvorivosť. Na školské výsledky v učení sa cudzieho jazyka nevplýva len inteligencia, ale tiež úroveň rozvoja poznávacích procesov, medzi ktoré patrí vnímanie, pamäť, pozornosť, myslenie – myšlienkové operácie, ako usudzovanie, triedenie alebo kategorizácia. Viac než samotná inteligencia vplývajú na školskú úspešnosť „nadradené“ psychické funkcie. Označujú sa pojmom exekutívne funkcie (pracovná pamäť,pružnosť v myslení, schopnosť zadržať reakciu…). Odborná diagnostika, ktorá dokáže dať odpoveď na to, ktoré funkcie treba posilniť, dokáže zásadným spôsobom uľahčiť cestu učenia sa. Rovnako ako aj informácia o tom, ktorý typ inteligencie je u dieťaťa dominantný. Aj preto v inkluzívnej škole prebieha intenzívny dialóg medzi učiteľmi a odborníkmi (školský psychológ, špeciálny pedagóg…) | Aktivačno-motivačné vlastnosti Podľa niektorých výskumov sa javí, že postoj, záujem, motivácia zohrávajú v osvojení si jazyka rovnakú rolu ako napr. jazykové predpoklady. Uplatňovať individuálny prístup znamená rozpoznávať motívy, ktoré stoja za úsilím naučiť sa cudzí jazyk. Tieto motívy môžu mať veľmi rozmanitú podobu. Túžba ovládať cudzí jazyk môže vyvierať z potreby nadviazať kontakt s cieľovou jazykovou komunitou alebo môže ísť o praktický cieľ, teda snahu získať potrebné zručnosti do budúcnosti (zohľadňujúc napríklad víziu cestovania, lepšej práce a pod.). Motivácia môže byť spätá aj so záujmami a záľubami dieťaťa, ale najmä s jeho životnými plánmi. Učiť inkluzívne znamená odhaľovať tieto motívy, definovať v dialógu so žiakom osobné učebné ciele a hodnotiť dosiahnuté výsledky vo vzťahu k nim. | Sebaregulačné vlastnosti Sebavedomie a subjektívne vnímaná zdatnosť (tzv. self-efficacy) sú považované za najvplyvnejšie faktory úspechu pri osvojovaní si cudzieho jazyka. Preto je mimoriadne dôležité, aby učiteľ venoval pozornosť otázke sebavedomia žiaka, podporoval proces sebapoznávania a objavovania vlastných síl a možností. Veľmi špecifickým aspektom učenia sa cudzieho jazyka je tzv. jazyková úzkosť. Ak jej nevenujeme pozornosť, môže postupne prerásť až do pochybností o vlastnej schopnosti zvládnuť túto výzvu. Učiť cudzí jazyk inkluzívne znamená sprevádzať žiaka pri objavovaní vlastných možností, ale aj obmedzení. Inkluzívny učiteľ je kamarát, ktorý pri projektovaní osobne významných projektov cieľov dokáže pomôcť. | Dynamické vlastnosti Dynamické vlastnosti sú vecou nášho temperamentu. Učiť inkluzívne znamená rešpektovať vrodené predispozície, ako je napríklad tempo, rozhodnosť, emocionálna vyrovnanosť, húževnatosť, družnosť… Rozpoznanie týchto vlastností môže mnoho napovedať o tom, aký typ úloh žiakovi vyhovuje a aký nie, či mu vyhovuje práca vo väčších alebo menších skupinách, ako rolu rád v skupinovej práci zaujme, v akej pozícii v rámci komunikácie sa cíti bezpečne… | ||||
Pri učení cudzích jazykov čerpá z poznania zákonitostí fungovania ich materinského jazyka.
| Scitlivovanie voči jazykovej rôznorodosti a hybridnosti Deti by mali na hodinách cudzieho jazyka objavovať realitu sveta, ktorú charakterizuje výrazná fyzická či virtuálna mobilita. Z hodín by si mali odnášať poznanie, že napríklad angličtina má mnoho dialektov, funguje nielen v kontexte prirodzených anglofónnych krajín (Anglicko, USA), ale aj v podmienkach globálnej komunikácie, kde má povahu doplnkového jazyka, ktorý je jednoduchší. Odlišnú podobu nadobúda aj v menšinových kultúrach, ktoré sú desaťročia usadené v anglosaských krajinách a ich angličtina je obohatená slovnou zásobou, akcentom či melódiou ich materinského jazyka. Schopnosť komunikovať v cudzom jazyku nemá byť prirovnávaná k úrovni, ktorú dosahujú tzv. native (rodení) užívatelia jazyka. Príliš asimilačný prístup, ktorý vyžaduje, aby žiaci napodobňovali rodených hovoriacich, nie je potrebný. Učiť inkluzívne znamená uvoľňovať ortodoxné jazykové normatívy. | Rozvoj medzikultúrneho porozumenia a multikultúrneho cítenia Kontakt s iným jazykom je terénom uvedomovania si svojej väzby na komunitu, v ktorej žiak žije. Inkluzívny prístup k učeniu cudzích jazykov je založený na existencii rôznych jazykových a kultúrnych identít a preto vytvára dôležitý priestor pre sebaidentifikáciu, porozumenie vlastných koreňov. Ak venujeme pozornosť jazykovej rozmanitosti na úrovni triedy aj mimo nej, vytvárame priestor pre porozumenie jazykovej rozmanitosti vlastnej krajiny či komunity, akceptáciu dialektov či nárečí, ktoré sú viazané na konkrétnu lokalitu či dokonca rodinnú kultúru. | Učenie cudzích jazykov je tiež príležitosťou pre rozvoj interkultúrnej komunikácie. V rámci napĺňania tohto cieľa ide o rozvíjanie vedomia, že ľudia žijú v rôznych kultúrach, vďaka čomu sa líšia vo svojich komunikačných praktikách. Učenie cudzieho jazyka je príležitosťou posilňovať schopnosť vnímať a rešpektovať komunikačného partnera. Interkultúrna komunikácia je vzťahová a založená na interpretácii. V rámci nej zohrávajú veľkú rolu aj neverbálne zložky jazyka (zrakový kontakt, gestika, mimika, priestorová vzdialenosť pri komunikácii…), ktoré sú výrazne kultúrne podmienené. Na hodinách cudzieho jazyka sa môžu deti dozvedieť veľa o odlišných prístupoch i pocitoch, ktoré komunikácia vyvoláva. Akými rôznymi spôsobmi sa ľudia predstavujú? Aké podoby môže mať podanie ruky či poďakovanie? Aké zvyklosti prevládajú v rodinách žiakov?… | Poznanie zákonitostí fungovania ich materinského jazyka Výskumy ukazujú, že zákonitosti prvého jazyka presakujú do procesu osvojovania si ďalších jazykov. Pri učení sa cudzieho jazyka môže dochádzať k pozitívnemu, ale aj negatívnemu prenosu gramatickej štruktúry materinského jazyka. Prenos môže ovplyvniť všetky jazykové roviny cieľového jazyka (fonológiu, morfológiu, syntax, sémantiku, slovnú zásobu). Ide o tzv. pozitívny prenos, ktorý je prítomný v prípade väčšej zhody medzi jazykmi 1 a 2. Naopak, ak sú medzi nimi väčšie rozdiely, dochádza k negatívnemu transferu. Dieťa preklápa štruktúry svojho jazyka do nového, čo vedie k väčšej chybovosti. Pri učení cudzieho jazyka by sme mali mať aspoň približnú predstavu o štruktúre jazykov, ktorými žiaci v triede hovoria. Je to základný predpoklad pre korigovanie učenia, ale tiež citlivé hodnotenie, v ktorom sa berú do úvahy kultúrne (v tomto prípade jazykové) kontexty detí. | ||||
K. Vančíková. 2024. Inkluzívny prístup k učeniu cudzích jazykov. DOI: https://doi.org/10.24040/2024.9788055721286