jazyky hravo – ako učiť – počúvanie a hovorenie
Učiť dieťa ústne komunikovať znamená viesť ho k trom métam: 1. k porozumeniu ústnym prejavom – čiže k schopnosti počúvať s porozumením, 2. k rozprávaniu, produkcii reči (napríklad aby podľa vzoru učiteľa dokázalo podať potrebné informácie) a 3. k schopnosti bez strachu sa zúčastňovať na rozhovore (interakcii) v cudzom jazyku (pozri Štátny vzdelávací program, 2023).
AKO UČIŤ POČÚVANIE A HOVORENIE – hravo a odborne?
Kľúčovým zdrojom na rozvíjanie počúvania s porozumením v cudzom jazyku je učiteľ (Lojová, Straková, 2012, s. 160-164). Môže tak robiť cez rôzne činnosti. Začne pozdravmi, pokynmi, pokračuje čítaním príbehu, prezentovaním nových sloviek. Ústny prejav učiteľa zároveň doplnený o neverbálnu komunikáciu predstavuje pre žiaka model, ako používať jazyk. Okrem učiteľa žiaci počúvajú nahrávky (najmä z učebnicových sád), pričom ich úlohou je: a) žiaci majú rozpoznávať vybranú slovnú zásobu a b) porozumieť jednoduchým pokynom, otázkam, hlavnej myšlienke krátkeho textu.
Hovorenie predstavuje jednu „z najväčších výziev pre všetkých učiacich sa jazyk … Hovoriť plynulo znamená hovoriť a rozmýšľať súbežne, monitorovať … Chce to veľa cviku“ (Bérešová, 2016, s. 53). Hovorenie je produktívna činnosť, ktorej nácvik si vyžaduje dostatočný jazykový input, ktorý žiak „napočúva“ a až postupne začne jazyk produkovať. Naučiť sa hovoriť cudzím jazykom v kontexte 3 hodín do týždňa je dlhý a náročný proces (Bérešová, 2016). V primárnom vzdelávaní sa žiak na vlastnú produkciu reči v cudzom jazyku len pripravuje (Lojová, Straková, 2012, s. 164-172). Zatiaľ pod vplyvom vystavenia cudziemu jazyku prechádza nácvik komunikačných činností týmito fázami:
- Prvá fáza jazykovej recepcie – tzv. tiché obdobie: Žiak sa potrebuje bez nátlaku adaptovať na nový jazyk, osmeliť sa, a preto ho netreba tlačiť. Zúčastňuje sa na aktivitách, nasáva inštrukcie a vôbec jazyk učiteľa počas hodiny, ale nemusí sám produkovať reč.
- Fáza jazykovej reprodukcie – imitačná: Je to najdlhšia fáza v školskom prostredí, žiak viac-menej len napodobňuje reč učiteľa alebo nejakej nahrávky a, obdobne, iba odpisuje krátke texty. Ide tu o používanie zmysluplných drilov, precvičujúcich hovorenie (pozdravy, predstaviť sa), napríklad cez básne, piesne, krátke dialógy. Mladší žiaci si ľahko zapamätajú jednoduché frázy, ktoré počuli v nahrávke alebo od učiteľa.
- Fáza repro-produktívna: Žiak si ďalej nacvičuje zručnosti podľa vzoru učiteľa alebo nahrávky či textu, ale už je schopný používať v reči aj viacero „vlastných obmien“.
- Fáza ranej jazykovej produkcie: Žiak sa osmelí a má dostatok jazykových znalostí, aby dokázal produkovať jednoduchý vlastný ústny alebo písomný prejav. Tu treba počítať so značným počtom chýb.
- Fáza jazykovej produkcie: Žiak, zvyčajne starší než 10-11 rokov, už dokáže tvoriť súvislejší text, napríklad opis obrázka, zúčastňovať sa na rozhovore.
Úmyslom opisu postupného nácviku a rozvíjania komunikačných zručností nie je dookola analyzovať proces osvojovania si či učenia sa jazyka, teda určiť a formulovať presný návod, akým musí učiteľ postupovať. Naopak, naším zámerom je otvoriť učiteľovi rôzne perspektívy na rozmanité činnosti, zdieľané zo skúsenosti ďalších učiteľov. Tým ukázať, že dieťa sa má postupne, s oporou dospelého samé odhodlávať postúpiť od počúvania k osmeleniu vysloviť prvé slová, významné pre jeho „druhé jazykové ja“, až k samostatnému hovoreniu. Treba sa spoliehať na to, že dieťa naozaj dokáže porozumieť určitú informáciu, aj keď nerozumie všetkým slovám. V pochopení významu mu pomáha, najmä ak sa učí v prirodzenom prostredí, ako aj gestá, intonácia, výraz tváre. Zvlášť žiaci mladšieho školského veku majú takúto schopnosť interpretovania správy (Halliwell, 1992, s. 6). Dieťa neskutočne intuitívne vníma celý kontext, v ktorom sa komunikácia odohráva, má schopnosť kreatívne využívať aj limitované jazykové zdroje.
Výučba jazyka žiakov mladších žiakov začína ich osvojovaním si ústnej formy jazyka. Zo všetkých štyroch základných zručností deti začínajú a opierajú sa najmä o počúvanie s porozumením. Práve preto má veľkú úlohu množstvo a kvalita jazykového inputu, t. j. odovzdávaný rozsah a obsah učiva, vrátane situačného kontextu). Na počuté reagujú žiaci najskôr určitou neverbálnou činnosťou. Ide o tiché obdobie, ktoré môže trvať rôzne dlhý čas, treba byť trpezlivý a mať na zreteli individuálnosť každého žiaka. Žiaci sa následne odvážia hovoriť svoje prvé slová a krátke vety.
Fázy a techniky rozvoja počúvania a hovorenia očami odborníkov:
Inšpirácie od odborníkov: Rozvíjanie zručnosti počúvania detí v ranom veku.
Pokrivčáková (2020, s. 50) odporúča na učenie počúvania nasledujúce postupy: počúvanie príbehov, obrázkové diktáty, počúvanie prepojené s kreslením alebo dopĺňaním obrázkov, priraďovanie obrázku k opisu na základe počutého, počúvanie informácií o trase na mape, počúvanie a všímanie si určitých konkrétnych informácií (aby mohli urobiť nejaký vopred dohodnutý pohyb, napríklad postaviť sa a pod.), počúvanie inštrukcií (aktivity typu „počúvaj a rob“, znázornenie počutého pantomímou).
Podľa Bérešovej (2016, s. 51-53) možno rozvíjať počúvanie s porozumením aj takto:
- Prváci, ktoré ešte nevedia čítať, počúvajú a tlieskajú alebo kreslia, vymaľovávajú. Veľmi vhodné je používať TPR – reakciu celého tela (hra Simon says).
- Počúvanie príbehov – najlepšie je, ak už príbeh poznajú v materinskom jazyku, pretože znalosti toho príbehu pomôžu porozumeniu v cudzom jazyku.
Počúvanie s porozumením u žiakov napr. v 3. či 4. ročníku má svoje overené didaktické postupy, ktoré treba dôsledne vopred naplánovať: - Motivačná fáza – žiakov treba motivovať, aby chceli počúvať a vzbudil sa v nich záujem o tému.
- Prípravná fáza pred počúvaním – sú to aktivity pred samotným počúvaním, ich účelom je sústrediť pozornosť žiaka aj uľahčiť rozpamätanie si predchádzajúcich vedomostí (napríklad pieseň, obrázky).
- Počas počúvania – žiaci dostanú rôzne úlohy, napríklad vymaľovávať, vypĺňať medzery, tabuľky, spájať slová/obrázky so slovami.
- Po vypočutí – kontrola porozumenia textu napr. cez riešenie úloh; ďalej aktivity, ktoré prepájajú text s osobnou skúsenosťou žiaka (dramatizácia, prerozprávanie príbehu, kreslenie, rozhovory).
Žiakov treba učiť, akými stratégiami si lepšie zautomatizujú recepciu ústneho jazyka, najmä a) predvídať, čo bude v texte; b) odhadnúť postoj hovoriaceho. Žiak sa má naučiť, že netreba všetkému rozumieť, ale zamerať sa na úlohu s textom.
Zásady rozvoja hovorenia v primárnom kontexte (Lojová, Straková, 2012, s. 164-172):
- vytvoriť atmosféru bez strachu;
- dbať sa správnu výslovnosť, intonáciu;
- prepájať s každodenným životom žiaka – tzv. personalizované používanie jazyka;
- podporovať automatizácie používania fráz;
- čo najviac prirodzene komunikovať – v triede: pozdravy, lúčenie, spontánna reakcia, otázky – veľa situácii sa opakuje – budú schopní využívať určité frázy, automatizovať si ich, žiak sa zameria na obsah a nie na formu („Sadni si, ak máš žlté tričko.“);
- nabádať žiakov, aby reagovali, snažili spomenúť a nie hneď priamo prezentovať určitú tému (tzv. elicitačná technika).
Aké aktivity použiť na nácvik produkcie reči mladších žiakov? (Bérešová, 2016, s. 54-55)
- pomáhať žiakom s formuláciou krátkych viet – najskôr piesne, rýmy, jazz chants;
- dramatizácia – žiaci sa učia buď naspamäť, alebo tvoriť vety;
- cvičenia typu „Nájdi niekoho, kto…“;
- rolové hry;
- reálne rozprávanie, nie učenie sa naspamäť, napríklad cez bábky, ktoré dávajú príležitosť k prirodzenému opakovaniu jazyka.