jazyky hravo – ako učiť – počúvanie a hovorenie – počúvanie – tiché obdobie
Prvý krok k úspechu je zabezpečiť žiakom ‘tiché obdobie’.
„Tiché obdobie“ – Čo je to? Na čo slúži? Prečo mu mám venovať pozornosť?
Prirodzený vývin materinského jazyka sa u detí sa začína počúvaním. Dieťa načúva rodičom a blízkym osobám, ktoré sa oň starajú a pravidelne sa mu prihovárajú, sleduje tón ich hlasu, vníma ich mimiku a gestá. Začína si spájať zvuk, ktorý vyslovujú, s predmetom, na ktorý ukazujú (napríklad ukazujú na psa a povedia „Haf!“). Tieto vnemy si zapamätá. Keď sa naňho s úsmevom pozrú a vyslovia jeho meno, vníma bezpečie, príjemné pocity a stále viac začína rozumieť inštrukciám dospelých. Čoskoro cíti potrebu reagovať na podnety. Najskôr vydáva rôzne zvuky a postupne napodobňuje zvuky reči, ktorými sa dieťaťu prihovárame.
Ak učíme žiakov druhý, resp. cudzí jazyk, je ideálne, aby sme zabezpečili prvé, načúvacie, pokojné tiché obdobie. Tiché obdobie, typické najmä počas prvých krôčikov v učení sa jazyka v materských školách, je potrebné a vhodné aj pre žiakov v mladšom školskom veku. Hoci niektorí žiaci sa začnú aktívne zapájať do komunikácie hneď od začiatku, iní potrebujú čas na osmeľovanie sa najprv v reprodukcii (opakovaní slov s ostatnými a pod.), a až neskôr sa odhodlajú prejsť do fázy ranej produkcie viet v cudzom jazyku. Lojová a Sokolová (2023) odporúčajú „citlivo reagovať, nenútiť žiakov, nekomentovať ich pasivitu, ale stále na nich hovoriť, pozitívne k nim pristupovať, povzbudzovať ich a posilňovať pocit istoty a bezpečia. V opačnom prípade by si dieťa hneď od začiatku mohlo vytvoriť bariéry a negatívny vzťah k učeniu sa cudzieho jazyka.“ (s. 68).
Tiché obdobie predstavuje pre dieťa dostatočný časový priestor na to, aby mohlo počúvať iných, ako hovoria dosiaľ nepoznaným jazykom, bez povinnosti produkovať reč. Dieťa sa tak na prvých vyučovacích hodinách cudzieho jazyka môže cítiť bezpečne, lebo mu stačí nepoznaný jazyk len počúvať a pozorovať. Toto je realizovateľné najmä vtedy, ak učíme žiakov od 1. ročníka. Pokiaľ začínajú s jazykom od 3. ročníka, žiaľ, v rámci školského vyučovania nie je dostatok priestoru pre tiché obdobie (Straková, 2011). Citlivé overovanie zo strany učiteľa, či tomu rozumie, mu ukazuje na zmysluplnosť učenia sa cudzieho jazyka.
Uplatňovanie princípu „bez strachu“ sa pri nácviku hovorenia prejavuje v tom, že dieťa dostáva možnosť jazyk počúvať bez nátlaku, bez strachu či obáv, či porozumie, čo dospelý hovorí, a či to bude vedieť zopakovať alebo na to reagovať akýmkoľvek spôsobom. Nech sa cíti dobre a bezpečne v prostredí, v ktorom sa hovorí novým jazykom. Zároveň je dôležité napomáhať mu aj usporiadaním materiálneho učebného prostredia.
Čo sa deje u dieťaťa vo fáze tichého obdobia? Hoci navonok dieťa jazyk vedome neprodukuje, čiže zdanlivo nič nerobí, dejú sa v jeho mysli veľmi dôležité procesy. Dieťa počúva učiteľa, pričom si sluchom osvojuje zvukovú štruktúru nového jazyka, artikuláciu, oboznamuje sa s novou slovnou zásobou. Preto základnou požiadavkou je, aby učitelia, ktorí sa zaoberajú výučbou jazyka mladších žiakov, čo najviac na hodine dbali na používanie cudzieho jazyka.
Po uplynutí tichého obdobia, ktoré trvá cca 2 – 4 týždne (s ohľadom na individualitu dieťaťa), je dieťa pripravené pokračovať v rozvíjaní svojich ústnych komunikačných zručností. To, či sa bude snažiť komunikovať v cudzom jazyku, záleží od toho, či ním učiteľ prevažne komunikuje.
Čo sa stane, ak sa tiché obdobie nezabezpečí?
Vynechanie a nerešpektovanie tichého obdobia môže viesť k tomu, že sa proces učenia sa nasilu urýchli, očakávajúc, že onedlho od začiatku učenia sa jazyka bude dieťa vedieť už „nejako“ komunikovať. Dieťaťu to môže zobrať chuť do ďalšieho učenia sa jazyka, môže to viesť k jeho odporu a napokon k neúspechu.
Ako môžem zabezpečiť príjemné a bezpečné prostredie ako predpoklad tichého obdobia?
Veľmi užitočné sú rôzne „nejazykové“ činnosti, napríklad tichá hudba a relaxačné cvičenia na začiatku či na konci hodiny, po privítaní či pred rozlúčením. Rituály v procese výučby dávajú žiakom pocit bezpečia a pohody. Učiteľ sa nemá obávať dávať pokyny v cudzom jazyku, pomáhať žiakovi porozumieť im gestami, mimikou a inými neverbálnymi prostriedkami. Neočakáva, že dieťa bude na ne odpovedať ústne v cudzom jazyku. Ak dieťa odpovie v materinskom jazyku a učiteľ na to pozitívne zareaguje v cudzom jazyku, tým dieťa povzbudí, veď sa ukázalo, že porozumelo pokynom v cudzom jazyku. Bezpečné prostredie je pre dieťa nesmierne dôležité, je dobrým východiskom pre hlboké zakorenenie jazykových vedomostí a zručností.
Učiteľ by mal od začiatku výučby používať cudzí jazyk pri jednoduchých inštrukciách, resp. pokynoch a poznámkach k činnostiam, ktoré budú žiaci pod jeho vedením realizovať. Tieto inštrukcie opakuje čo najčastejšie, aby mali deti možnosť „ponoriť sa do tzv. jazykového kúpeľa“. Ak učiteľ dokáže rôznymi aktivitami vytvoriť reálne komunikačné situácie, ak bude aj ako osoba pre deti príťažlivý, ak bude dostatočne trpezlivý a nebude „tlačiť“ na produkovanie reči, žiak sa bude na hodinách cítiť stále bezpečnejšie, čo sa iste prejaví čoskoro aj v oblasti produkcie reči v cudzom jazyku. Tu je niekoľko nápadov, ako tieto inštrukcie uvádzať:
• Používať TPR pokyny typu: „Počúvaj a urob“ (v angličtine: Listen and do). Žiak na pokyn v cudzom jazyku odpovedá činnosťou, pohybmi svojho tela (napríklad: postav sa, nakresli, vymaľuj, vystrihni, spoj a pod.). Ešte neočakávame, že žiak bude produkovať jazyk. Odpovedá neverbálne. Na princípe TPR funguje azda najznámejšia hra Simon says (odporúča aj Bérešová, 2012). Neverbálna odpoveď žiaka hneď signalizuje učiteľovi, či pochopil inštrukcie. To zas dáva istotu, že aj vtedy môže byť úspešné, keď ihneď nepochopí inštrukciu. Má totiž možnosť opakovať pohyby po svojom spolužiakovi a následne tomu porozumieť.
• Vhodné je tiež používať rozprávanie jednoduchého príbehu, v ktorom sa opakujú zaujímavé, výrazné hlavné postavy. Učiteľ vyzve žiakov, aby sa stotožnili s niektorou postavou. Úlohou žiaka je zapojiť ho do príbehu vždy, keď počuje meno svojej postavy – napr. urobí zvuk postavy (ak je to zviera, zvierací), napodobní pohyby a pod. Pri výbere príbehu musíme dbať na to, aby to boli postavy so silným charakterom či rolou, ktoré sa dajú dobre napodobňovať a zahrať (napríklad: odvážny rytier, prítulná mačička, usilovná včela a pod.).