jazyky hravo – ako učiť – výslovnosť – nácvik
Nácvik výslovnosti zahŕňa naučiť žiakov 1. vnímať nové zvuky (hlásky), slová a informácie vo vetách v cudzom jazyku, 2. imitovať správnu výslovnosť jednotlivých hlások (aké zvuky ich predstavujú), ako aj výslovnosť a intonáciu slov (na ktorej slabike je prízvuk) a viet (na ktorom slove je vetný dôraz, aká je melódia vety). Nevyhnutné je cielené trénovanie všetkých týchto súčastí výslovnosti, preto je vhodné v aktivitách spájať rytmizovaný pohyb, tlieskanie, farebné označovanie (Lojová, Straková, 2012). Deti sa učia reč napodobňovaním, tak je to i v prípade zvukov a melódií. Dôležité je, aby si učitelia v primárnom cudzojazyčnom vzdelávaní uvedomili dôležitosť nácviku správnej výslovnosti a intonácie hneď od začiatku výučby jazyka, a aby boli pripravení nacvičovať ju rôznorodým spôsobom.
Zručnosť počúvania s porozumením sa rozvíja u žiakov ako prvá. Ak sa na hodine používa cudzí jazyk v čo najvyššej možnej miere, potom má dieťa neustálu možnosť osvojiť si výslovnosť cudzieho jazyka. Každodenné hlasné opakovanie jazykových prvkov si dieťa pamätá a osvojí si zvukovú podobu jazyka, jeho melodickosť, rytmus a intonáciu reči. Intonácia v učiteľovom prejave je pre dieťa nositeľom určitého významového odkazu a zároveň určitej informácie o funkcii reči. Intonácia reči je nositeľom významu pre dieťa. Zo stúpajúcej alebo z klesajúcej intonácie dieťa ihneď chápe, či ide o otázku, prosbu, príkaz alebo oznam. Na základe toho bude aj reagovať. Intonácii v cudzom jazyku je potrebné venovať pozornosť najmä preto, lebo v rôznych jazykoch sa používajú rôzne spôsoby intonácie, ktoré majú významotvornú funkciu.
Zaznamenávanie zvukovej roviny reči sa u detí uskutočňuje postupne. Dieťa vníma reč najskôr globálne – celú vetu (intonáciu, artikuláciu), neskôr výslovnosť jednotlivých slov a napokon jednotlivých hlások. Prv než je schopné vnímať výslovnosť jednotlivých hlások, je vhodné sústrediť sa na výslovnosť slabík. Najmä preto, lebo medzi jazykmi existujú rozdiely v tom, ako sa určujú slabiky. Napríklad v angličtine sú často slabikotvorné nielen samohlásky, ale aj spoluhlásky, a treba učiť ich výslovnosť (v slove „little“ síce nevyslovíme koncové -e, ale -l je slabikotvorné). Ide o fázu, v ktorej dieťa sluchom a artikulačne rozlišuje jednotlivé hlásky výpovede už izolovane (tzv. fáza fonematického uvedomovania).
Akými postupmi a aktivitami učiť deti správne vyslovovať v cudzom jazyku?
Žiaci môžu získať vedomosti o výslovnosti dvojakým spôsobom: buď zážitkovo a prirodzeným spôsobom prostredníctvom hry, v ktorej počúva reč učiteľa, alebo technickým nácvikom výslovnosti v rečových cvičeniach. Učiteľ nesie veľkú zodpovednosť za to, aký jazykový model pre žiakov predstavuje, keďže sa môže stať, že dlhšie obdobie po ukončení školy nebudú mať príležitosť komunikovať s niekým v tomto cudzom jazyku. Výslovnosť učiteľa má rešpektovať nasledovné kritériá:
• používať prirodzené tempo reči;
• intonácia vety a rytmus slov majú výrazne napodobňovať melódiu reči rodených hovoriacich;
• čo najdokonalejšie artikulovať, teda vyslovovať jednotlivé hlásky.
Naplniť tieto náročné kritériá vyžaduje od učiteľa uvedomelosť a sústredenosť. V nefonetických jazykoch, v ktorých je pravopis slov odlišný od výslovnosti, je nevyhnutné ovládať oboje – pravopis aj výslovnosť. Napríklad v angličtine je veľmi dôležité, aby si učiteľ kontroloval v slovníku (teraz už elektronickom s hlasovou ukážkou), či slovo vyslovuje správne, či dáva prízvuk v slove na správne miesto (lebo aj prízvuk mení význam slova – napríklad odlišuje sa ním slovný druh rovnako písaného slova) a či vie správne vyslovovať samohlásky. Môže sa stať, že aj v triviálnych a často používaných slovách sa vyskytuje chybná výslovnosť. Napríklad pri výučbe detskej piesne London bridge is falling down sa hneď v prvej vete môže stať, že slovo London nevyslovíme správne anglicky a v slove „falling“ nevieme správne vysloviť dvojicu spoluhlások –ng. Pri príprave na hodinu by si mal učiteľ najskôr vypočuť audio verziu danej piesne. Samozrejme, internet je výdatným zdrojom a pomocou vo výučbe mnohých detských piesní a detských „jazz chantov“ (odporúčanou pomôckou v angličtine je napríklad Mother Goose Jazz Chants od Carolyn Graham), v ktorých sa rytmicky opakujú dookola rovnaké či podobné výrazy. Deti milujú dlhé piesne (Holt, 1983) s opakujúcimi sa časťami, a najviac také, do ktorých môžu postupne vkladať vlastné slová. To učiteľovi priamo poskytuje návod, ako správne a opakovane nacvičovať výslovnosť.
Učiteľ má veľa možností, ako zážitkovo vyučovať a nacvičovať s deťmi správnu výslovnosť. Lojová a Straková (2012) odporúčajú na nácvik prízvuku využívať pohyb detí, pri dôraze na rytmus používať tlieskanie a zároveň vizuálne podporiť farebným vyznačením v texte. Melódiu si žiaci osvojujú, keď prirodzene napodobňujú reč učiteľa alebo nahrávky.
Ďalšie námety na činnosti a hry pri nácviku výslovnosti:
Počas čítania rozprávky alebo básničky učiteľom deti tlieskaním či dupaním sprevádzajú rytmus danej básničky a rozprávky. Prostredníctvom rytmizovania u nich zároveň dochádza k uvedomovaniu si a spoznávaniu prízvučných a neprízvučných slabík v slovách. Básne sú vďaka rytmizovanej forme najlepším prostriedkom na rečové cvičenia. Hru „rytmická stopa“ môžu hrať dve skupiny detí. Jedna skupina dostane krátku časť z básne alebo časť jej vety a druhá skupina dostane „noty rytmickej stopy“. Sú to veľké kocky, kruhy alebo obrázky predstavujúce prízvučné hlásky a malé zas neprízvučné. Úlohou detí je, aby sa našli príslušné dvojice z oboch skupín, ktoré umiestnia vedľa vety správne noty rytmu. Tieto úlohy môžeme uľahčiť tým, že ‘noty’ budú súvisieť s témou básničky. Ak je napríklad báseň o mačkách, tak prízvučnú a neprízvučnú slabiku vyjadrujeme veľkou a malou mačkou a pod. (pozri báseň Cats sleep anywhere od E. Farjeonovej a ilustrátorky M. P. Jenkinsonovej, 1990.
Výslovnosť básničiek s rýmami možno vynikajúco nacvičovať prostredníctvom tzv. fonetickej hry na pamäť. Napríklad v angličtine použiť báseň Baa baa black sheep. Učiteľ pripne na tabuľu 12 kartičiek rovnakej veľkosti písanou stranou smerom k tabuli. Na kartičkách sú slová nielen z tejto básne, ale aj iné slová, ktoré sa zvukovo zhodujú so slovami z básne (napríklad sheep – deep). Ešte lepšie je, ak sa v samotnej básni nachádzajú slovné párové rýmy so zvukovou zhodou (v angličtine napríklad dame – lane). Žiaci postupne po jednom odkrývajú kartičky a majú vysloviť slovo, ktoré si zapamätali (prípadne urobiť hru podobnú pexesu). Žiaci sa pokúšajú spájať rýmujúce sa slová, vytvárajú vlastnú hypotézu, ako asi budú v básničke znieť. Až následne im báseň učiteľ zarecituje, aby mohli porovnať svoje predpoklady výslovnosti so znením básne, a vnímať jej intonáciu a rytmus vcelku.
Ďalšia hra (vhodná pre výučbu anglického jazyka, ktorá trvá iba 1-2 minúty, je nácvik tzv. „minimálne odlišných slovných párov“. V každom jazyku sú slová, ktoré sa odlišujú od seba iba v jednej hláske. Učiteľ hovorí slová v rôznom poradí. Úlohou žiakov je rozlíšiť slová, ktoré sú si veľmi podobné. Napríklad v angličtine: think/sink, sing/thing, bad/bed atď. Môžu to hrať ako bingo. Dávajú veľký pozor na to, akú hlásku v slove učiteľ vysloví a toto slovo označia na bingo kartách. Veľmi rýchlo sa ukáže, či skutočne zachytili slovo končiace napríklad v angličtine na znelú alebo neznelú spoluhlásku. Inou alternatívou je hra pexeso, ktorú môže učiteľ vytvoriť z minimálnych slovných párov. Na to, aby si žiaci osvojili túto rozlišovaciu schopnosť fonematického uvedomovania, potrebujú prejsť viacerými cvičeniami, nácvikom. Na nácvik výslovnosti hlások sú veľmi vhodné rôzne jazykolamy a aliteračné cvičenia (zamerané na rovnakú pozíciu hlások v slovách, napríklad prvá hláska je rovnaká vo všetkých slovách). Žiaci sa veľmi radi zúčastňujú na takýchto úlohách, keď im dáme príklad: two tired tigers, four funny foxes, six sick snakes a iné ešte náročnejšie jazykolamy.
Množstvo podnetov na modelovanie a nácvik výslovnosti u mladších žiakoch uvádza Bérešová (2012, s. 22-28)
- Používať ako pomôcku zrkadielko, ktoré pomôže pri nácviku výslovnosti jednotlivých hlások.
- Poskytovať modelovú výslovnosť slova alebo vety, vyslovenej normálnou rýchlosťou. Pritom dbať na správnu výslovnosť, prízvuky, intonáciu.
- Umožniť každému žiakovi pozerať na učiteľove ústa a tvár, aby mohol zopakovať jeho výslovnosť.
- Poskytnúť gestá, ktoré ukazujú na intonáciu, a tým viac upozorniť na dôležitosť výslovnosti spôsobom, ktorý si žiaci zapamätajú.
- Pripraviť dostatok príležitostí na počúvanie nahrávok s rodenými hovoriacimi a ich viacnásobnú imitáciu.
- Používať na hodinách hry nacvičujúce výslovnosť, napr. Bingo, priraďovanie homofónnych slov (obrázky) správnej výslovnosti, rozlišovanie a ukazovanie počutých slov.
Na čo by si mali učitelia dať obzvlášť pozor pri učení výslovnosti v anglickom jazyku mladších žiakov podľa Bérešovej, 2012 (s. 22-28)? Na:
• Rozlišovanie samohlások a ich dĺžky (sheep – ship): Je nevyhnutné poznať homofóny – slová, ktoré sa rovnako píšu, ale rôzne vyslovujú a majú odlišný význam.
• Rozlišovanie spoluhlások: znelých a neznelých spoluhlások (na konci slova – bed – bet), vyslovovanie nemej spoluhlásky, výslovnosť th.
• Odlišná výslovnosť slabík v slovenčine a v angličtine, rozdiely vo výslovnosti slabík britskej a americkej angličtiny (tam býva o 1 slabiku viac).
• Správne vyslovovanie plných a redukovaných samohlások.
• Prízvuk v slove (v slovenčine je najväčší na 1. slabike slova), rozlišovať prízvučné a neprízvučné slabiky (napríklad desert – púšť, dessert – zákusok).
• Dôraz vo vete a správna melódia viet (napr. vo vete You can stand up if you like).
• Intonácia klesavá (oznam informácie) a stúpavá (vymenovávanie slov, otázky yes/no), stúpavo-klesavá (wh-questions).