jazyky hravo – ako učiť – gramatiku – v komunikácii
Dieťa si cudzí jazyk osvojuje priamymi komunikačnými zručnosťami v rôznych reálnych či simulovaných konverzačných situáciách. Dieťa sa jazyk „nebiflí“, prevažuje u neho názorné myslenie, preto nedokáže porozumieť abstraktným definíciám, resp. vysvetľovaniu o jazyku. Detské myslenie spočíva v riešení konkrétnych situácií a problémov, nie je schopné rozmýšľať abstraktne. Zdrojom poznávania dieťaťa sú teda jeho zmysly, zmyslové poznávanie sveta (Lojová, 2015). Vnímanie sveta deťmi je holistické, „a preto žiaci neoddeľujú gramatiku od slov, vety vnímajú ako funkčné celky, nezaujíma ich vysvetlenie príčin lingvistických javov, no práve naopak, intuitívne odhadujú význam z kontextu, a preto je žiaduce pri vyučovaní gramatických javov využívať zmysluplnosť, relevantnosť a kontext“ (Lojová, Straková, 2012). Mladší žiaci sa vedia ľahko učiť memorovaním toho, čo si viackrát vypočujú; ich dominantnou pamäťou je krátkodobá pamäť, preto treba učivo opakovať. Ich pamäť je konkrétna a emocionálna, a preto by mali mať pozitívne emocionálne zážitky aj pri učení sa gramatiky. Preto platí: V detskom veku nemožno realizovať formálnu výučbu gramatiky, ale treba mať na zreteli, že zvedavosť dieťaťa je potrebné využiť na objavovanie jazyka ním samotným (Krashen, 1982).
Významná odborníčka na výučbu jazyka Cameronová (2005) presadzovala názor, že hoci učenie sa gramatiky jazyka sa deje cez vytváranie si vlastných hypotéz deťmi a cez ich testovanie, aj tak má gramatika svoje miesto vo výučbe gramatiky v ranom veku. Navrhla zlatú strednú cestu. Podľa nej deti do 9-10 rokov gramatiku nevyučujeme explicitným spôsobom, ale na druhej strane je užitočné a potrebné, keď si učiteľ vedome pripravuje na hodinu gramatické javy, s ktorými bude postupne žiakov oboznamovať. Použije na to rôzne metódy ich fixovania v pamäti žiakov. Výučba gramatiky je veľmi citlivá téma. Učiteľ musí nájsť rovnováhu medzi tým, čo vie o systéme jazyka on a čo má význam pre žiakov. Čo by mali žiaci z gramatiky vedieť a ako postupovať vo výučbe gramatických štruktúr? (Moon, Jarvis, 1991, s. 39). Riešením pre učiteľa mladších žiakov je komunikatívny spôsob výučby gramatiky.
Pri výučbe gramatiky mladších žiakov je nevyhnutné dodržať postupy, adekvátne veku detí. V ranom veku (v materských školách) je výučba gramatiky indirektívna alebo nepriama (dieťa si osvojuje gramatiku v kontexte, nadobúda poznatky o gramatických pravidlách a schopnosť používať tieto poznatky v komunikácii – v Johnsonovom modeli výučby jazykov ide o tzv. procedurálne poznatky PRO (Johnson, 1996; Lojová, 2010).
Gramatika sa teda nemá učiť samostatne, ako hlavný cieľ hodiny, ale v rámci preberanej témy a riešením problémových úloh. Pri snahe vyriešiť určitú záhadu sám žiak príde na to, ako a aké gramatické formy má použiť (Ellis, 2001). Deti si osvojujú materinský jazyk cez cielenú interakciu s druhými komunikujúcimi. Počas tohto procesu robia rôzne neuvedomelé úkony, napríklad vytvárajú si vlastné odhady či hypotézy o fungovaní jednotlivých gramatických štruktúr. Ide o prirodzený proces osvojovania si cudzieho jazyka, podobný osvojovaniu si materinského jazyka, najmä ak sa dieťa učí v kontexte bohatom na cudzojazyčný input.
Mladší žiaci sa učia gramatiku jazyka inak než staršie vekové kategórie:
• napočúvajú správne gramatické javy na hodinách v rámci učiteľových inštrukcií či nahrávok;
• v modelových komunikačných situáciách opakovane používajú a aktívne, zmysluplne si precvičujú gramatické javy spolu s novými slovíčkami.
Dôrazne sa to vzťahuje na výučbu mladších detí (od cca 9.-10. roku života). Inými slovami, učiteľ nezačne učiť gramatiku vysvetlením gramatických pravidiel (tzv. deklaratívnymi poznatkami DEC – definície gramatických pravidiel), ale vychádza zo živej interakcie s deťmi, z rôznych komunikačných situácií, ktoré prinesie ako input na hodinu buď on, alebo aj žiaci (PRO).